Říjen 2016

23-Trocha teplej krvi

8. října 2016 v 21:06 | Mirino |  Príbeh
Z pohľadu Mirina:

Sedel som si pod stromom, trocha ďalej, ako sme mali tábor. Vyvýšené miesto mi poskytovalo skvelý výhľad na údolie, ktorý by som si rád vychutnal, ale nevedel som nájsť pokoj. Mal som skvelú pamäť, ach, ako veľmi som ju nenávidel. Stále si všetko tak živo pamätám.

Bol skorý september, ležal som zozadu za stromom, kde na mňa dopadali slnečné lúče a pár suchých listov. Z druhej strany, pod koreňmi stromov, bola nora, z ktorej vyliezali Šakine mladé... Šíba a Noko sa s nimi hrali, kým Zirak sedel opodiaľ. Časť našej svorky šla na lov, boli dva plné splny, a to bol dôvod na to, aby lov viedol Arkay sám. Pamätám si, že sa po mne váľalo jedno zo šteniat, a ja som sa smial. Bol to jediný ďalší elektrický vlk, ktorého som kedy poznal. Malo tiež žlté oči, ako ja. Bol to môj malý Mirino junior. Mal som ho rád, a on mal rád mňa. Potom odskákal za tetou Šíbou, a tá sa na mňa usmiala. V tom sa z diaľky ozval škrek a všetci zvážneli, Zirak sa postavil, Noko sa rozbehol. Ten hlas patril Nyneemu. Šíba sa rozbehla za ním.
"A čo šteniatka?" chcel som povedať, ale už ma nepočuli. Schytil som Mirina juniora, Ayura, Arunu a ostatných nepomenovaných som zahnal do nory. Sedel som tam s nimi a rozprával som im, ako Kanvar ulovil draka, a oni aj zabudli, že sa vonku deje niečo divné. Nevedel som, čo sa deje, ale rozhodol som sa ostať so šteniatkami. Čakal som na ich návrat, a to snáď dve večnosti. Potom som začul šelest krokov v tráve, ale neucítil som žiaden známy ani neznámy pach. Zrazu sa to votrelo do nory, teda, snažilo sa to o to, ale bolo preňho príliš tesná. Malí kvílili, jeden začal vrčať a ja som tomu poškrabal ňufák. Zavrčalo to, zaštekalo, otvorilo papuľu a z nej vyšlo niečo temné. Opäť som sa po tom zahnal, ale asi som netrafil. Nič som nevidel, len som sa pokúšal vycítiť, kde sú mladí a kryť ich. Z vonku som počul strašné zvuky a postupne sa mi vyjasnilo pred očami. Zirak držal za zadnú nohu čierneho vlka a ťahal ho von. Ten nohou zúfalo šklbal, ale Zirakove čeľuste boli príliš silné. Keď ho vytiahol (a poriadne mu dotrhal všetky svaly od piet po pás) vybehol som von. Pritiahla časť loveckej výpravy a okrem nich aj veľké hejno akýchsi čiernych vlkopotkanov. Pred norou ležal Nynee, pod ním kaluž krvi. Keď na mňa otočil hlavu, stuhol som. Ľavú časť tela mal zohavenú.
"Mirino..." povedal mi. "Je ich priveľa. Bež, a zavolaj pomoc...bež za Forest Hunterom." dopovedal a zakašľal tak, že mu to muselo roztrhnúť bránicu.
"Ja ťa tu nenechám." povedal som potichu, ale rozhodne. Nynee sa asi chcel zasmiať, ale ja som ho potiahol a začal so ho podopierať mojim omnoho menším telom. Videl som, ako Šíba pribehla k nám a schytila do papule jedno šteňa. Plakalo a triaslo sa. Všimol som si, že pri mojej nohe je Mirino junior, tak som ho tiež dvihol, a konečne sme Nyneeho postavili. Dve svine nás chceli dobehnúť, ale podarilo sa mi ich zelektrizovať, takže sa trepali v kŕčoch a nemohli nás nasledovať. Šíba bola náš kmeňový liečiteľ. Vydala veľa energie pri boji s vlkmi, ale stále dokázala Nyneeho postaviť na nohy. Za chvíľu už vedľa nás klusal.
"Musíme na sever. Tam to pre nás bude bezpečné-" Nynee choro zachrčal, znelo to trochu ako 'vľavo' ale vtedy som nechápal, o čo ide, až kým na Šíbu zľava neskočil vlk, ktorý jej zaťal zuby do krku a zvalil ju na zem. Z jediného pohľadu na jej šiju mi bolo jasné, že jej cesta skončila.
"P..p..pre..prež..." zavzdychala a odišla na druhú stranu. Nynee sa zohol po kvíliace šteňa, ktoré jej vypadlo z papule. Všade, kam som sa pozrel, sa rojili čierni vlci.
"Kry sa!" to bolo prvýkrát v živote, čo som vykríkol. Nynee bol múdry vzdušný vlk, a keď na nich spomínam, asi aj môj najlepší priateľ. Vedel, čo má robiť. Prikrčil sa aj s krpcom a zmizol, teda, minimálne to tak vyzeralo. Kým bol v prízračnej forme, vyskočil som s juniorom v papuli ponad neho a stočil som sa. Išiel som spraviť niečo, čo som robil v živote len raz, a ja to bolo pri hre. Okolo mňa sa zdvihol prúd energie, ktorý mi napol všetky svaly, postavil chlpy a zasekol ma na mieste. Okolo mňa sa začala pomaly tvoriť žiarivá guľa, z ktorej švihali prudké záblesky svetla. Všetko vyzeralo spomalené. Vlci sa strnulo hýbali, Nynee podo mnou svietil. Tráva černela. Keď som cítil, že to už dlhšie nevydržím, konečne som sa nadýchol. Uvoľnil som to, po dlhej dobe. Ktovie, koľko napätia vo mne za tie roky pokoja bolo. To, čo nastalo, by sa dalo prirovnať k menšej explózii. Čierni boli odhodení, a ja som mal pocit že sa celý svet zatriasol. Klesol som k zemi.
"Nynee..čo som to urobil..." povedal som roztraseným hlasom.
"Všetkých si nás zachránil."
"Nie, to nie..." povedal som, kým mi na predných labách ležal nehybný junior.
"Bol zranený už predtým. Blackovci ho poškriabali, robil si, čo sa dalo."
"Zabil som šteňa...čo horšie môže vlk urobiť?"
"Urobil si všetko pre to, aby si pomohol svojej svorke. Čo lepšie môže vlk urobiť?" To je málo, chcel som povedať, ale mlčal som. Mŕtvi Šíba a junior tam ležali pred nami na ohavne vyzerajúcej kope.
"Nemôžme ich ani zapáliť." povzdychol si Nynee. Mal som strach, ale videl som, že Nynee aj šteňa potrebujú odpočinok, a nechcel som ich tam nechať. Taktiež, sám som mal menšiu šancu. Po Nyneem stekali pramienky krvi. Vyzeral, že bude žiť.
"Ruším intímnu chvíľku?" ozvalo sa odniekiaľ zozadu. Stuhol som. Predsa si nás smrť našla..
"Grindek!" zvolal Nynee. "Ako si sa sem dostala?"
"Nechali ma strážiť korisť, ale keď sa dlho nevracali, vykašlala som sa na to."
"Prepadli tábor. Chceli sme dostať mňa a nejaké štence preč, ale trochu sa nám to skomplikovalo." Grindek pohliadla na mŕtvoly. "Môžeš ich spáliť?" spýtal sa Nynee. Grindek prikývla, a pomaly ich zosmažila úzkym plameňom. Bol to nepríjemný pohľad, ale zaslúžili si nejakú spoločnosť na poslednej ceste.
"Mali by sme pokračovať."
"Nynee ja zranený." namietol som potichu.
"A môže byť aj mŕtvy, ak tu ostaneme."
"Grindek má pravdu." povedal Nynee. "Nemá cenu vracať sa do tábora. Bolo ich priveľa. Nemáme šancu."
"Takže sme nechali našu svorku napospas?" spýtala sa Grindek, ale neznela, že by ju to trápilo.
"Možno sú nažive. Pod Šerou pláňou sú tunely, Noko, Zirak aj Arkay o nich vedeli. Nevieme, čo je s nimi, ale ak tam teraz hrdinsky nabehneme, jediné, čo dosiahneme, je smrť." Nynee mal pravdu. Zvykol som si na pohľad na jeho zohavenú polovicu tela, ale obával som sa, že mu rany začnú mokvať. Pozbierali sme sa, Grindek zobrala šteňa a pokračovali sme ďalej na sever. Začínalo sa zmrákať, a čím viac padali tiene, tým väčší strach som mal. Videl som čoraz horšie a začal som sa potkýnať. Boli sme v nejakom menšom lesíku, keď som zastal.
"Čo je?" oborila sa Grindek na pol papule, žvatlavou výslovnosťou.
"Myslím, že som niečo počul." povedal som. Nynee k nám pomaly pristúpil. Viditeľnosť bola naozaj mizerná. Grindek pustila šteňa a vytvorila malé, ohnivé svetlo. Pozrel som na nich, potom mi napadlo pozrieť sa aj na mladého. Tu som už chcel varovne vykríknuť, ale nebolo to treba, keďže moji druhovia si to všimli tiež. Nestáli sme na normálnej zelenej tráve. Tráva pod našimi nohami bola čierna a hýbala sa. Tráva si asi uvedomila, že sme si ju všimli, a jeden kus skočil na Nyneeho ľavú stranu. Chcel som mu ísť pomôcť, ibaže tých kusov zrazu skákalo hrozne veľa. Myslím, že celé moje vnútorné napätie, ktorým som ich vtedy tak efektívne odstránil bolo preč, tak som len skákal a snažil sa neutopiť sa v temnote. Odletel som k stromu, ale pred nárazom ma ochránilo telo neznámeho Blacka. Odskočil som zo stromu a podupal som ležiacim po lebeniach. Chcel som sa ostať k Nyneemu. Zo zvyškov síl som sa snažil odstrániť všetko čierne, čo sa mi postavilo do cesty. Bol som blízko. Videl som Nyneeho pritlačeného k zemi. Oproti nemu stál Black, ktorý zrovna držal v papuli mláďa. Rozbehol som sa, čo mi sily stačili. Niektorý z nich na mňa z boku skočil a chcel mi pritlačiť o strom. Bol však natoľko sprostý, že si vybil zuby o kôru, a kým tam kvílil nad krvou tečúcou mu z papule, skočil som na krk bezmennému zlu, ktoré drtilo malého. Ten ma však striasol, ja som tvrdo padol na chrbát a zdola som videl, ako rozžuval jeho malé telíčko na polovicu. Časť jeho vnútorností mi padla na tvár, v očiach som mal krv. Dvihol sa vietor, bola mi strašná zima. Ostal ležať na mieste, vyrovnaný s tým, že je koniec, a tak nejako som dúfal, že to bude čo najrýchlejšie. Kým som držal zavreté oči, niekto ma priateľsky kopol do rebier.
"Mirino, vstávaj." Bola to Grindek. Prevrátil som sa a zdvihol som sa na nohy.
"No konečne." zamrmlala. "Mali by ste bežať. Získam vám trochu času." Nechcel som tam nechať a umrieť ďalšieho člena mojej svorky, ale bolo mi jasné, že ako sa Grindek rozhodla zomrieť, nie je v mojich silách zmeniť toto rozhodnutie. Rozbehol som sa za Nyneem. Bežal som vedľa neho zľava, preto som videl, že mu chýba niekoľko väčších kusov mäsa, ktoré boli pravdepodobne brutálne vykúsnuté. Nepovedal som ani slovo, ale cítil som, že ani jeden z nás to už dlho nevydrží. V tom medzi nás s nenúteným pohľadom naklusala Grindek. Obaja sme sa pozreli v behu za seba. Grindekine kroky horeli. Naozaj slušne im vypália zrak, povedal by som. Mesiac nás osvetloval, čoskoro nám došiel aj posledný dych a zastali sme.
"Už nemôžem pokračovať. Toto je koniec mojej cesty." vyhlásil Nynee. Videl som, že je to naozaj tak. Povedal, že bude spať, a našiel si malú jaskyňu, do ktorej sa uložil. Nezapálili sme ho -- bol stále nažive.
"Ten to nevydrží ani do rána. Čierni si ho nájdu a dorazia ho." skonštatovala Grindek. Neviem, prečo si vtedy myslela, že to túžim nielen vidieť, ale aj počuť, ale už na tom nezáleží. Urazili sme kus cesty, stretli mnohých Blackov, a sme stále nažive.

A teraz tu sedím pod stromom a myslím na tých všetkých vlkov, o ktorých som v ten deň prišiel. Ani som nezaregistroval, že niekto narušil moju samotu.
"Mirino, zase sám." povedala Wyliene. Ani som jej na to neplánoval nič povedať.
"Občas uvažujem, komu z vás mám menej veriť. Či Merry, ktorá napadla vlastných členov, a potom si zabila sestru, alebo tebe, ktorý sa pokúsil zabiť svoju alfu...Alebo tvoja kamarátka, Grindek...myslíš, že by ju trápilo, keby že sa niekomu z nás niečo stane?"
"Mmm." odvetil som. Už som jej dokonca venoval svoj pohľad.
"Mirino, si nebezpečný. Ja o tebe viem veľa. Keď si mal šancu zabiť dvoch vlkov, neváhal si ani chvíľku a urobil si to.. Dokonca si pri tom skoro zabil úbohú Aryu... Ako len môžeš byť tak zlý? Ktovie, čo si robil vo svojej starej svorke..?"
"Zabíjal som šteňatá." povedal som vysokým, kvílivým hlasom. Úbohý junior.
"Zlý vlk. Zlý, zlý vlk. A zlých vlkov stretne zlý osud." povedala mi. Čo môže byť horšie? Keď tiekla krv, ja som utekal..vždy. Wyliene zdvihla svojimi schopnosťami zo zeme ťažký kameň. Krúžil okolo nej, ako by to bolo len pierko, poryv vánku.
"Nejaké posledné slová?" spýtala sa ma.
"Vyser si riť." povedal som jej. Ostala prekvapená, že jej kameň prestal krúžiť a ostal iba nehybne visieť vo vzduchu. Aj ak som zlý, kto je ona, aby som sa jej spovedal? Bežal som preč. Nynee niekde leží a je nespálený. Ona by ma mala iba nechať na pokoji. V rýchlosti som okolo niekoho presvišťal, prudko som začal brzdiť, ale zastavil som, až keď som si ľahol. Prehliadnutý vlk sa postavil Wyliene do cesty. Bola to Grindek.
"Čo robíš. Nechaj malého kamoša na pokoji." povedala ostro.
"Prepáč, ale toto je medzi mnou a malým kamošom."
"Ja som jediná, kto bude robiť zle malému kamošovi, rozumeno?" povedala ešte ostrejšie.
"Je to aj môj malý kamoš." povedala Wyliene. No toto je v riti. Chcel som sa postaviť a nechať drsné vlčice, nech sa pobijú o to, ktorá z nich mi môže dať do držky. Zdvihol som sa a uvidel som prichádzať zvyšok svorky. Nevidel som, v akom štádiu je ich bitka, ale Cai sa zjavne rozhodol robiť poriadky.
"Čo sa to tu deje?" zvolal na ne. Okamžite zastali.
"Naháňala Mirina." zahuhňala Grindek. Cai sa na mňa zadíval spýtavým pohľadom.
"Chcela ma zabiť!" vyjakol som. Cai sa k nej zlostne otočil.
"Nie!" vykríkla.
"Čo iné čakať od niekoho, kto je z polovice démon." odfrkol si Dastior.
"Vy neviete, aké to je!" vykríkla kvílivo, zrejme zmietaná vo vlastnom záchvate medzi dobrom a zlom. Angel sa k nej nahla a potrela si hlavu o jej hlavu, chcela ju upokojiť. Wyliene sa o ňu otrela, prudko sa otočila a kúsla Angel do líca. Krv jej stekala na krk.
"Sestra!" vykríkol Cai. Okamžite sa k nej dovalila Dark Shadow a začala lízať líce. Cailean sa zahnal Wyliene na ksicht, zanechal dve plytké jazvy. Wyliene uskočila a začala okole seba dvíhať zeminu vysokou rýchlosťou. Siahala jej až do výšky kohútika, keď jej Back Merry skočila na krk a zvalila ju. Dastior, stojaci opodiaľ, rozrušil jej ochrannú vrstvu a dobehli k nej ešte Grindek, Cai, Alcan a nasrdená Dark Shadow. Angel ostala sedieť opodiaľ, aj s plytkými škrabancami, ktoré sa jej vďaka Shadow pomaly zrastali. Merry sa jej snažila prehryznúť hrdlo, Wyliene si však okolo neho vytvorila vrstvu, ktorá ho chránila. Grindek a Alcan ju hrýzli do nohy, Dark Shadow jej škrabala brucho. Wyliene kopla Grindek do nosa, čož ju naštvalo a vypálila jej kus mäsa na nohe. Alcan sa uhol, schytil do papule jej chvost, ktorý sa jej pokúša odtrhnúť od tela. Kvília. Zvuky mordu privolali aj Ayru, tá sa vzniesla ponad, vrhla sa strmhlav a zaryla jej pazúryy do boku. Wyliene pozbierala zvyšky síl, a spravila akýsi zelený výbuch, ktorý ich odhodil a dvihol ju na nohy. Veľmi rýchlo sa však rozčapila na zem. Bola doškriabaná, krv z nej sršala.
"Je to už tak dlho..." povedala s pátosom.
"Asi blúzni zo straty krvi." pošepla Dark Shadow Ayrii. Ležala padnutá na zemi, a krvácala.
"Ťažká, pomalá smrť." skonštatoval Cailean, s pyskom špinavým od cudzej krvi.
"Necháme ju tu pomaly vykrvácať v jej bezdnom utrpení?" spýtala sa Grindek. Na oči jej dopadla trocha teplej krvi. Privrela oči. Keď ich otvorila, videla vskutku nechutný úkaz, kaluž krvi pod kameňom, spod ktorého vyliezali končatiny a vnútornosti.
"Nenecháme." skonštatoval Dastior sucho. Zemná mágia, pomyslel som si, odteraz pred ňou budem mať rešpekt. Pomaly sme sa začali zberať k táboru.
"Páliť ju nebudem. Po smrti môže poslúžiť ako obstojný pokrm mrchožrútom." povedala Grindek. Alcan prikývol. Šiel som za nimi, ešte naposledy som sa obzrel. Dúfal som, že je to koniec. Nebolo by to prvýkrát, čo moja svorka postupne poumiera... Chmúrne myšlienky som zahnal. Bol to ďalší deň, ktorý som prežil, a je predo mnou ďalší deň, ktorý budem hľadať, aký to má celé význam...

22-útok vlka

8. října 2016 v 21:05 | Lady Merry |  Príbeh

*Black Merry*
Blue Fire. Zomrel, už je to pár dní. Blackovia sú svine. Boli, sú, aj budú. Preskočila som malý potôčik a pokračovala v ceste. Išla som hladať potravu. Sama. Ostatný ostali po kope, Blackovia sa nenávratne blížili aby zničili mier. Bála som sa, nie len o seba. Ale o svorku, sú to moji jediný blízky. Niekedy som ľutovala že som sa narodila s citmi. Všetci démoni, aj hmotný a nehmotný, sa rodili bez citov. Bola som výnimočná? Nie, bola som nepodarený výplod temnoty. Kráčala som tichom. Blížila sa pol noc a na neby svietili mesiace . Boli tu tri. Jeden niesol meno Rovęne, bol to mesiac drakov. Druhý vlci pomenovali Satįeŗ to bol mesiac vlkov. Tretí a posledný sa volal Zafērå bol to mesiac démonov. Kedysi tu boli ešte ďalšie dva mesiace, mesiac fénixov a mesiac elementov. Raz ale zmizli, nikto však nevedel kam. Zastala som na malej čistinke a sledovala mesiac uprostred oblohy. Sadla som si do mäkkej chladnej trávi. Zívla som. Oči sa mi zatvorili ale skôr než sa zatvorili padli mi na jeleňa. Ohryzával vetvičky kríku. Zavrela som na chvíľu oči. Jeleň už ležal na zemi a žral ho jeden vlk. Čiernobiele telo zdobili vikingské znaky. Ako keby vycítil, že na neho uprene hľadím. Hlavu otočil na mňa a zavrčal, doslova z neho bola cítit nepriateľská energia. Rýchlo som vstala a prikrčila sa k útoku. Výhražne som vystrela krídla a zavrčala. Vlk hrozivo zavrčal a rozbehol sa oproti mne. Keď bol blízko ku mne skočil. Reflexívne som sa prikrčila ale krídla som v rýchlosti nestihla stiahnuť. Vlk toho využil a zahryzol sa do pravého krídla. Ozvalo sa krupnutie (xDD) a do tela mi vystrelila prudká bolesť. Zaknučala som a vytrhla som sa z vlkovho zobretia, nanešťastie to spôsobilo ešte väčšiu bolesť a ja som padla k zemi. Za sebou som počula kroky. S ťažkosťou som vstala a rozbehla sa preč. Bola som ďaleko od svorky. V krídle mi pulzovala bolesť, ale utekala som ďalej. V démona som sa premeniť nemohla, nebol čas. Už som nevládala, bola som niekde v lese. Vlk ale zmizol. Štastne som vydýchla a pomaly som pokračovala. Môj kľud avšak prerušil zase on. Zavrčala som, áno, bola som unavená, dosť. Nesmela som na sebe dať najavo únavu. Ihneď by ma zabil. Prikrčil sa a uprene ma pozoroval. Premkol ma strach, mal niečo zaľubom. Než som stihla zareagovať po mne skočil. Mieril na krk. To sa mu však nepodarilo, uhla som sa a namiesto krku, sa pevne zahryzol do labky. Začal s ňou trhať. V návale strachu som ju z jeho tesákov vytrhla čím som avšak zapríčinila ďalšiu zlomeninu. V lavej labke sa mi rozliala bolesť. Zakňučala som a padla na zem. Znova skočil. Dopado na mňa a zasičal niečo. To som však už nepočula, stratila som vedomie.

21-Uvideľ ma!

8. října 2016 v 21:04 | Lucy |  Príbeh
Pohľad Lucy:
Zobudila som sa pod lístím. Odhodiľa som ho zo seba a upravila som si vlasy. Blackovia ma nenašli to bolo víťazstvo.
Zase som blúdila v lese ako vždy....
Odkedy zistili čo naozaj som "krvilačné monštrum čo vraždí" prerušili so mnou všetky kontakty...
Išla som po pri vode. Zrazu mi začal svietiť môj amulet... ,,Oh nie teraz nie!" Zakričala som. Ked môj amulet začne svietiť premením sa na moju druhú podobu.. Začala som svietiť na modro a moja srsť sa zmenila na drsnú kožu moja predné nohy sa vtiahli do brucha. Moc to bolelo... Od bolesti som zakričala. Skočila dom do vody. Bola som v plnej premene.... Vzdychla som do vody. Vytiahľa som hlavu na dno. Plávala som smerom prúdu. Zrazu som uvidela nijakého vlka ktorí beží pred nijakým čiernym... Nevizeral ako jeden s blackovcov. Rozbehla som sa za šedo bielím vlkom. Zrazu sa obrátil na vodu a uvidel ma... Zastal a ja tiež. Vytiahla som hlavu von nad vodu. Chvíľu sme na seba pozerali. ,,Čo si zač?" Vystrašené odskočil. ,,Préapáč!" Zaoberal sa na mna nemohol mi rozumieť naša reč podvodných nie je podobná ako tá vlčia. Odplávala som sa preč ako rýchlo som len vedela. Ked som bola dostatočne ďaleko premenila som sa. Strašne to bolelo. Rýchlo som sa rozbehla keď zrazu predo mnou zastali 3 blackovci! ,,Arg?!?!?" Zavrčala som. Arg je jedn vlk s blackovcov nemám ho rada. Len ma využil... ,,Dlho sme sa nevideli Lucynečka." Začal okolo mna točiť. Kusla som ho do chvosta a začala sa bitka...

21-Sila Zeme, Tieňa a Ohňa

8. října 2016 v 21:03 | Dann |  Príbeh
**Dastior**
Už zapadlo Slnko, sedel som pri norách a pozeral do blba. Po chvíľke som zacítil Blackov, -čo tu zas obšmietajú?- . Roztiahol som krídla a vzlietol, keď som bol asi dvesto metrov od nich pristál som. Pristávanie mi stále nejde a tá hlina mi už nechutí! Rýchlo som potichu prešiel ku kríkom a skenoval situáciu. Biely vlk bojoval proti dvom Blackovcom, -tie zbabelé suky!-. Rýchlo som vyskočil t krovia, nabral silu zo zeme a plnou silou narazil na prvého Blacka, mal smolu, preletel tri metre vzduchom a narazil do stromu. Keď to videl ten druhý zdrhol, ten čo si "zalietal" sa rýchlo postavil a zdrhol ako smrad tiež.
"Si v poriadku?" opýtal som sa.
Ten vlk sa na mňa pozrel a zavrčal: "Nepotreboval som pomoc"
"Aha, tak prepáč!" povedal som a odišiel, keď som bol za stromom. Počul som ako sa niečo strepalo na zem. Rýchlo som sa otočil a prišiel k tomu bielemu vlkovi, odpadol, asi to nezvládol. Tak som si ľahol desať metrov od neho a pozoroval som ho, potom som zaspal aj ja.
**Black Merry**
Zrovna som vyšla s nory a videla som ako Dann vzlietol. Nenápadne som sa rozletela za ním. Po troch minútach letu som videla ako pristál, tak som pristála na jednom strome, potichu som prešla po konároch a sledovala Dastiora, iba som videla ako sa prikrčil a potom zrámoval jedného Blacka. Potom sa rozprával s nejakým bielym vlkom, Dastior naštvaný odišiel a ten biely vlk odpadol. Dastior sa rýchlo vrátil, potom ako videl toho vlka, ľahol si asi desať metrov od neho a po chvíľke zaspal. Ja som prebdela celú noc. Asi o druhej ráno sa stalo niečo čudné, okolo Danna začali rásť kvety, pochopila som, že je to jeho živel.
Ráno vstal prvý ten biely vlk. Postavil sa a išiel k Dannovi, ja som rýchlo priskočila pred Danna, a zavrčala som.
**Dastior**
Zobudil som sa a videl som ako Black Merry, stále medzi mnou a tým bielym vlkom. Pozrel som sa na lúku a prevrátil som oči, zas som mal "nočný únik" stáva sa mi to ak svoju schopnosť používam málo, akoby moje telo nechcelo prijať to, že som nevypotreboval moju energiu. Vstal som a podišiel za ňu.
"Dobré ránko, Merry, nemusiš tu stáť ako SBS. A ty si?"
"Volám sa Alcan" zvrčal.
"A skadiaľ pochádzaš?" oborila sa doňho Black Merry.
"Som démon" Merry na chvíľku potemneli oči potom sa v nich objavila radosť.
"Ja som démonka tiež!" povedala, Alcan iba prevrátil oči.
"Alcan, ty si vyhostený?" opýtal som sa, Alcan iba nahnevane prikývol. "A nechceš sa k nám pridať?" Alcan, nadšene prikývol.
"Tak poď!" povedala natešene Black a nahodila šprint smer naše sídlisko (OMG, :D To čo som vymyslel za debilinu :D). Po piatych minútach šprintu sme tam dobehli.
"Vitaj u nás Alcan!" povedal som.
"U-u-ž s-ste to po-po-čuli?" prišla ku nám Dark Shadow.
"Čo?"
"Ca-Ca-ilean a An-An-gel ne-nejako uti-utiekli" vyjachtala.
"To fakt? To som rád" povedal som. Black iba nadšene poskakovala na mieste. Rýchlo som sa vybral do lesa, rozhodol som sa, že sa trochu prebehnem, nahodil som šprint, asi po troch minútach behu som sa zrazil s nejakým vlkom, chudák zvalcoval som ho ako parný valec.
"Grrr, ty parchant, zlez zo mňa!" Postavil som sa a prezrel si toho vlka, bol to čierny vlk s bielym bruchom a vikigskými znakmi.
"Prepáč, nechcel som..." povedal som, ale on ma prerušil, tým, že jeho tetovania začali žiariť načerveno a na mňa vyletel ohnivý jazyk. Rýchlo som dupol a predo mnou sa zdvihol obrí kameň, ktorý ma ochránil pred ohňom.
"Ty, ty si blázon!" povedal som a vyslal naňho obrie korene ktoré ho zviazali, on začal žiariť a roztavil korene. Dupol som packami a okolo mňa som vytvoril prach, rýchlo som sa rozbehol preč, nechcel som skončiť ako môj brat, Grag, celý poznačený ohňom, tam kde sa ho dotkol oheň mu srsť nikdy nedorástla...
**Pohľad psychopatického vlka/ Shadowna**
Keď som sa prechádzal lesom zvalcoval ma nejaký vlk. Ani neviem prečo som s ním začal bojovať, ale pripomínal mi jedného vlka s ktorým som sa pobil na ostrove Blackov.
--Flashback--
Spal som na kraji ostrova Blackov, aj lovec ako ja musí spať. Zobudil ma pach nejakého vlka, rýchlo som vyskočil na nohy a zakrádal som sa ku kríkom. Spoza rohu vyšiel nejaký šedo-sivý vlk. Počul som ako si mrmlal: "Kde sú do riti tí Blackovia?"
Ihneď som pochopil, že tiež má niečo za lubom, tak som čakal o chvíľu prišli traja Blackovia, ten vlk sa s nimi pobil, dvoch zabil úderom bleskom, ale ten posledný sa ubránil temným štítom.Ja som vybehol spoza rohu a spálil Blacka na uhoľ ohnivým dychom. Ten vlk sa na mňa vražebne pozrel a zaútočil, ja som sa naštval a vyslal naňho ohnivý vír, ktorý ho popálili po celom tele.

20-Zoznámenie?

8. října 2016 v 21:02 | Alcan |  Príbeh
Alcan
Noc sa pomaly blížila. Sedel som na vrcholku kopca a sledoval ako zapadá slnko. Prebehne mi mráz po chrbte. Studený dych niekoho mi dopadal priamo na krk. Pomaly otáčam hlavu. Na krk mi dýcha jeden z Blackov pred ktorými sa snažím niekoľko dní utiecť. Jeho hnedé oči žiarili v západe slnka. Rýchlo som sa postavil a Blacka zhodil zo seba. Druhý na mňa skočil. Zvyšný dvaja sa iba zabávali. Black čo na mňa skočil som odhodil na chrbát. Tretí sa prestal smiať a začal okolo mňa krúžiť ako sup. Sledoval som ho mojimi žltými očami. On sa usmial. Došlo mi to tak som sa rýchlo otočil. Kusol som jedného Blacka do krku a on bezvládne padol na zem. Black čo stál za mnou na mňa skočil. Ale nestihol. Začal som utekať.
Mesiac sa pomaly strácal a ja som sledoval svoje okolie. Moja srsť sa nevedela stratiť v tme. Okolo mňa praskla vetvička. Postavil som sa. Z kríku vybehla malá veverička. Usmial som sa a upravil si vlasy. Potom na mňa niekdo skočil. Držal ma tak, aby som sa nemohol hýbať. Z krovia vybehol čierny vlk ktorého zuby žiarili v tme. Ja som nečakal a spravil som kotúľ. Vlk čo ma držal sa potkol a spadol. Vtom vyletel spoza stromu šedý vlk s krídlami. Odvrhol Blacka tri metre ďaleko. Druhý utiekol. Black sa postavil a začal utekať tiež. Ja som sa postavil zo zeme.
,,Si v poriadku?"spýtal sa. Pozrel sa na mňa. Naše pohľady sa stretli.
,,Nepotreboval som pomoc." povedal a utiekol preč. Šedý vlk pokrčil tvár a odišiel.


Ráno začalo čudne. Slnečné lúče sa dotli mojej tváre a nakoniec môjho tela. Obzrel som sa okolo seba. Ležal som uprostred lúky plnej kvetín. Napravil som si vlasy. Zhlboka nadýchol a pozrel sa či som v poriadku. Postavil som sa. Obzrel sa okolo seba. Na lúke plnej kvetín. Vtom moje oči padli na toho šedého vlka ktorý mi pomohol. Začal som sa blížiť. Vtom sa predo mňa postavila Biela vlčica, s bielo čiernímy krídlami, a divnými vlasmi. Usmiala sa na mňa. Otočila hlavu. Vtom prišiel ten šedý vlk.....

19-Záchrana?

8. října 2016 v 21:01 | Shadown |  Príbeh
*Shadown*
Bol som na stope Blackovcov už týždne. Vždy mi však unikli. Pár som ich už zabil, to je pravda ale ja prahnem len po pomste. Dark mi vzal niečo, čo nemal a za to ho čaká ten najvyšší trest. Smrť. Zbadal som čerstvú stopu Blackovcov. Možno tu poli pred pár hodinami. Keď si pohnem, dobehnem ich. Chystal som sa na rozbeh, keď som začul žalostné vytie. Vytie o pomoc.
Ak ich zachránim, stratím šancu na pomstu! To nemôžem riskovať!
Povedal som si. Zrazu sa ozvalo ďalšie vytie. Nevolalo však o pomoc. Bolo to vitie od bolesti. Sklopil som hlavu a premýšľal.
Nemôžem však dopustiť, aby sa im stalo to, čo mne. Nesmiem!
Zdvihol som hlavu a hlasno zavrčal. Tetovania a symboly po tele začali žiariť na krvavočerveno. Oči sa mi sfarbili do červena. Naježil som sa a rozbehol za volaním o pomoc. Bežal som čo najrýchlejšie sa dalo. Všetko sa okolo mňa rýchlo mihalo.
††††††††††††††††††††††
Vtrhol som do pevnosti Blackovcov bez zaváhania. Bol som vyprovokovaný a namosúrený. Rozhliadol som sa okolo. V klietke boli dvaja vlci. Jeden mohutný sivobiely vlk s dračími krídlami. Niekoho mi pripomínal. Niekoho, na koho nemám dobré spomienky. Za ním bola schúlená biela vlčica s anjelskými krídlami. Hneď som vedel, ktorá bola jej svorka. Zrazu sa ozval hluk. Pr Blackovcov mi stálo v ceste. Medzi nimi bol aj môj starý "priateľ".
"Dlho sme sa nevideli Shadown."povedal s úsmevom vlk.
"Má pravdu. Dlho."povedal som a ešte viac sa nazúril.
"Vieš, že stále ponuka platí. Lovec koristí by sa k nám hodil a ešte lepšie s takou čiernou minulosťou. Si skvelý bojovník Shadown. Buď múdry a využite moju ponuku."povedal vlk s úsmevom ešte väčším ako predtým.
"Ponuku si strč vieš kde. Ja pre teba pracovať nebudem."odsekol som a rozbehol sa. Vyskočil som vysoko na klietku a okolo nej urobil ohnivé kruhy. To ich na chvíľu zdrží. Rozpálil som klietku a vychrlil oheň na Blackovcov. To by ich malo omráčiť. Vyslobodil som vlkov a utekal von. Bežali za mnou. Je sme boli vonku, podpálil som noru a vychrlil oheň predo mňa. Oheň má dokonalo zakryl a ja som mohol zmiznúť. Nechcem mať známosti po tom, čo sa stalo.

18-le Prúser

8. října 2016 v 21:00 | NinaDarkGirl (mrtvá suka!) |  Príbeh
Pohľad Caliho
,,Cail..'' ozve sa bojazlivo.
,,Áno?''
,,Bola som taká hlúpa!'' Ľahne si, a rozplače sa.
,,Ále, už ticho. Už sme to vyriešili. Zasa si vo svorke, zasa patríš do famílie, tak to už nerieš!'' Rozkážen akože nahnevane. Zrazu dojde tá čierno - biela metla s krídlami a menom na W.
,,Ále čo, romantická chvíľka?'' spýta sa točiac ušami. Nečaká na odpoveď, a pokračuje: ,,Tú vašu operu sme počuli až hentam.'' ukáže na na veľkú jaskyňu, kde máme nájom :D.
,,Hej. Spievate fakt nádherne.'' ozve sa spoza nej tentokrát biela metla.
,,Áno, môžeme sa pridať?'' Ozve sa sivo - biely mop.
,,Jasné, hromadné predstavenie!'' Kývem hlavou ako tie plastové postavičky do auta. Sadnú si vedľa nás do radu (sprava Dann, Wivi, Ja, Merry, Angel), a začneme. Ak dobre vidím, tak nás pozorujú traja Jackalopovia.
Pohľad Darka:
Tí sprostí psi nás zasa porazili! Vraciam sa do nášho teritória celý doškrabaný (a nie je to len preto lebo Straing je zrazu invalid na pravú prednú). Celý nasraný si ľahnem na svoj obľúbený kameň, a ostatných pošlem do prdele. Nejaký hrboľ. Siahnem si za chrbát, a vytiahnem myš. Ďalšia došla oxidovať. Hodím si ju do huby, a spokojne cumlem. Rozmýšlam nad tým ako ich zničiť. Zajmeme ich, a hodíme do Pevnosti... áno. Tá myš sa už utopila. Asi jej urobím hrob...
Morning
Pohľad Wyliene
Zobudím sa na strome. Wat? Teraz to nejdem riešiť. Rozprestriem krídla... a zletím dole bez nich, priamo na hlavu. Môj tieň pripomína Unicorna. Super. Black Merry sedí pri ohni s Grindek, a obe spokojne opekajú listy. IQ level My Little Pony. Idem ku potôčiku čo je neďaleko. Skočím doň, a roztiahnem laby aj krídla. Toto mi chýbalo. Zavriem oči... a na hrudi mi pristane nejaké bielo - sivé hebedo. Mňa stiahne dólu, a skopem zo seba toho atentátnika. Dann. Super.
,,Prašivec! Čo... si ma skoro utopil!''
Zrevem na neho. On sa uškrnie, a na hlave mi pristane ďalší vlk. ,,Prekvapenie!'' pokúsil sa zrevať, ale vlastne to skôr potichu povedal, a mne je jasné že je to Mirino. Oboch stiahnem do vody, následne vyhodím na breh. A ďalší vlk. Ups... už vlci. Sorianna, Ayra, Shadow, Darkness a Merry. Začneme sa špliechať, a moje kašľanie znie ako astmatický záchvat. Rozrehocú sa ešte viac, a naraz ma stiahnu pod hladinu. Všetky vyhodím von pomocou zeme, a kašľajúc sa vydriapem von tiež. Celá mokrá.
,,Ááá, mám vodu aj tam kde by vôbec nemala byť!'' uvedomím si, a sprevádzaná rehotom ostatných sa idem vysrať.
Pohľad Black Merry
Tak som sa nenasmiala už dávno. Sušíme sa na slnku pri brehu, a zrazu dojde Grindek a nechápavo zohne ucho. Ja ukážem na jazero, na seba, a na hlavu kadiacej Wyliene trčiacu spoza kríka. Grindek sa rozrehoce, a my sa pridáme. Zodvihnem sa, a otrepem sa. Mirino, ktorý bol najbližšie pri mne, to schytal najviac, a už taký suchý nebol. Pozrel na mňa pohľadom I - will - kill - you. Dann so Soriannou sa išli zadusiť.
,,Toto si odskáčeš!!!'' ozve sa Wyliene.
,,Tak čo, vyprázdnená?'' Opýtam sa ako mimochodom. Vyzerá že má čo robiť aby sa nerozosmiala aj ona.
Ani jeden ale nevedel, že Cailean a Angel sú v sračkách (ktoré nepatrili Wyliene). Práve totiž oboch surovo strkali do ciel v Pevnosti. Áno Darkovi to vyšlo. Aspoň z časti. Ale spokojný bol aj tak. Lebo debil bol vždy.
*Buch*
Cailean začal zúfalo lomcovať mrežami od cely, a vyť z plných pľúc. Mali prúser, to vedeli obaja. A obaja dúfali že ich niekto príde zachrániť

17-Jazva ostane...

8. října 2016 v 20:58 | Lellissimka |  Príbeh
Cailean:
Zobúdzam sa.
Je noc.
"Prespal si dva dni,braček," usmeje sa na mňa snehobiela vlčica.
"Ahoj Angel..." usmejem sa.
Trochu sa rozhliadnem. Nado mnou sedí Black Merry a Wyliene. Prevrátim očami. Dámsky klub sa stará o chudáčika Caileana. Snažím sa posadiť,no Wyliene ma drgne do hrude.
"Ešte lež," nariadi.
"Pozrite, ja som v pohode," odseknem im.
"Nie si, Cail. Stratil si veľa krvi. Jazvy ti už ostanú," oznámi mi Angel, keď mi gebrí akúsi bylinkovú gebuzinu na rany.
"Ale hovno," zahreším a kostrbato sa postavím.
Vyleziem z jaskyne a idem na skalu. Je odtiaľ krásne vidieť mesiac...
Posadím sa tam. Začnem zavýjať. Krásna noc. Sú vidieť hviezdy. Priteperí sa ku mne Merry a sadne si vedľa.
"Je mi to ľúto..." ospravedlňuje sa.
"S tým už nič nenarobíš," odseknem naoko,že mi je to jedno, no v skutočnosti sa hnevám. Ale to prežijem. Nie som padavka.
"To bolo od teba milé, že si ma zachránil," nadhodí tému Merry.
"Kebyže tam nie som, zrejme by si už ležala na dákej skládke. A áno, bolo to odo mňa milé. Spravil som to aj napriek tomu, že si urážala mňa, moju svorku, čiže rodinu," rozhneval som sa.
Nastane ticho.
"Prepáč. Bola som príšerne blbá. Monthly Glow poslala na mňa Blackov, aby ma zabili. Dozvedela som sa, že s nimi spolupracovala, tak som ju zničila. No Blackovci prišli aj tak a ten alfa ti ublížil. To všetko len kvôli mne, lebo som naivná a verila som, že by ma niekto mohol mať rád!" vzlykla.
Och bože. Neznášam,keď vlčice plačú. Privádza ma to do rozpakov. Netuším,čo spraviť,tak ju potľapkám labkou jemne po pleci.
Och Cailean, aké romantické! Ty naozaj vieš, ako pomôcť smutnej vlčici!
Merry posmrkáva.
"Rozmýšľal som a... môžeš byť v našej svorke," usmejem sa na ňu.
"Fakt?"radostne mi oblíže tvár.
Black Merry
Oh, toto som prehnala.
Cail odvráti tvár znovu smerom k mesiacu.
Chvíľu tam iba sedíme,keď sa ozve.
"Ladíme spolu."
Neverím vlastným ušiam.
Naozaj povedal to,čo povedal?!?
"Skutočne...?"bojazlivo sa spýtam.
"Samozrejme,veď biela,čierna,siváa modrá je podľa mňa pekná kombinácia!"zaškerí sa.
Tvár mi posmutnie.
Tak veľmi som chcela počuť niečo iné...
Cailean
Tvári sa smutne.
Vylepším atmosféru.
"Nejdeme zavýjať?"opýtam sa,a ona šťastne prikívne.
Zavýjame na mesiac krásne melódie.
Má veľmi pekný hlas,hladký a tenší.
Môj je chraplavý a hrubý.
Ajtak znieme pekne.
Aj ona je pekná.
Má tyrkysové oči ktoré vyzerajú skvelo s jej čierno-bielou srsťou.
Prečo na to len myslím?!
Keď dokončíme už nespočetnú pieseň,ozve sa.
"Máš krásny hlas. Znieš ako keby si spieval metal." usmeje sa a úsmev jej opätujem.
"Ty si krásna."
"Niesom..."
"Si. Si dobrá. Najprv som si to nemyslel,no vlci sa menia."
"Cail....


16-Démon ako člen...?

8. října 2016 v 20:57 | Lady Merry |  Príbeh
*Black Merry*
Stála som nad spáleným telom vlčice. Bola to moja sestra. Bola. Nenávidela som ju rovnako ako Blackov. Presne som vedela čo má za ľubom. Chcela pomôcť Blackom. Už od narodenia.
Zavrčala som a obišla mŕtvolu. Samotný zásah vlka by ju nezabil, tak som k tomu dopomohla. Dala som do nej svoju vlčiu dušu, a zobrala som jej dušu démona. Keď zomrela, zobrala som si svoju dušu späť. Kľudne som pokračovala v ceste. Do nosa mi ale udrel pach Blackov. A mojej bývalej svorky. Síce ma už odlúčili, ale pomôcť im môžem.
Rozbehnem sa za pachom. Ani nie za pol minúty som tam. Zatiaľ si vedú dobre. Sadnem si do krovia a vyčkávam kým ma budú viac potrebovať. Vzdychnem si, Blackovia sú všade. Za chvíľu zničia ostatné svorky. Zahnali ich do kúta. Do kúta skál.
Vyskočím z kríkov. Všetci na mňa pozrú prekvapeným výrazom. Cailean aj trochu nahnevaným. Len tam stojím a pozorujem vodcu výpravy. Má jazvu cez oko, naňho určite nevidí. Nemá polovicu chvosta. Tresty. Od alfy. Vodca na mňa pošle polovicu vlkov zo skupiny.
Prvý čo ku mne dobehne je okamžite mŕtvy. Druhý a tretí skončia tak isto. Ostatní utečú. Vodca sa nahnevá a vyštartuje po mne. Ja sa rozbehnem oproti nemu a keď do mňa ide skočiť, preskočím a zahryznem sa mu do chvosta. Zaskučí, keď ho odhodím ďalej. Nevšímam si ho, lebo ma preruší snáď zemetrasenie. Pozriem ku svorke. Skoro dostanem infarkt. Zvalila sa na nich kamene. A to spôsobili Blackovia. Zavrčím a rozbehnem sa tam. Pár Blackov mi ale skríži cestu, zastavím sa.
,,Nezachrániš svojich priateľov," pokračuje
,,sú mŕtvi," zasmeje sa a skočí po mne. Ja sa uhnem a on skončí s hlinou v ústach. Tentokrát sa zasmejem ja.
,,Si hlúpy, moc hlúpy!" zasyčím a rýchlo ich obídem. Môj "útek" avšak zastaví ten vlk. Spolu s ostatnými vlkmi na mňa skočil.
Zavrčím, už naozaj nemám náladu na boj. Pokúsim sa o výbuch energie. Aj sa podarí. Vlkov to odhodí asi desať metrov ďalej a nehýbu sa. Pyšne zdvihnem hlavu. Ale pravda je, že ma to unavilo, a to dosť. Rýchlo a dostanem k závalu balvanov. Začnem panikáriť, čo mám robiť?
Cailean
Svorka sleduje bitku Merry VS. Blackovci.
Mňa to nezaujíma.
Odkedy sme sa pohádali som sa s ňou nebavil.
Je zlá.
Ani si neuvedomuje ako,no je.
Idem hlbšie do lesa,ajtak si to nikto nevšimne.
Objavím tela mŕtveho démona.
Packou ho trochu obrátim,aby som uvidel tvár.
Monthly Glow.
Zrejme som zvrátený,no jej smrť ma neskutočne potešila.
To ona rozvrátila svorku.
To ona skazila Merry.
Viem,že to spravila Merry.
Zabila ju.
Monthly si to zaslúžila.
No potom sa uvedomím.
Black Merry tam bojuje o život.
Pribehnem späť k boju.
Ešte žije.
No oplatí sa mi za ňu bojovať?
Sakra Cail!
Prečo takto rozmýšľaš?!?
Je to démon,no smrť si nezaslúži.
Vidím jej zúfalý výraz.
Je to jasné.
Vbehnem do stredu bitky.
Odhodím jedného Blacka,takže si narazí hlavu o skalu.
Z papule mu vyteká krv.
Mŕtvy.
Merry prekoná šok a bojuje ďalej.
Navzájom si kryjeme chrbáty,ak chceme prežiť,inú možnosť nemáme.
Tá démonka sa ku mne však na sekundu otočí.
"Ďakujem,"šepne.
Chcem prikívnuť,no zrazu mi na hlavu skočí vodca výpravi.
Je neobyčajne veľký.
Váži aspoň niekoľko stoviek kilo.
Snaží sa mi drtiť lebku,no Merry ho mysľou odhodí.
Ako na mne ten vodca mal zatnuté pazúre,nepustil ich,keď letel preč.
Zanechal mi škaredú jazvu cez oko a plece.
Keď Blackovci spatria našu silu,zaskučia a na chvíľu prestanú bojovať.
Pomaly sa postavím.
Z rán mi tečú potoky krvi.
"Vypadnite,"ticho precedím pomedzi zuby.
Tie čierne svine ostanú stáť na mieste ako prikované.
"Povedal som,VYPADNITE!!!"zahučím,že to snáď počul celý ostrov.
Blackovci stiahnu chvosty a napodiv ani neceknú a odídu.
Merry na mňa vrhne ľútostivý pohľad.
Strácam veľa krvi.
Zrazu odpadnem...

15-Dlouhá cesta

8. října 2016 v 20:56 | Dark Shadow |  Príbeh
Dark Shadow
"Nejako, mi vyhladlo čo máme na večeru"
,,No všechny zásoby jsme už snědli, takže to vypadá na lov." usměje se Grindek.
,,Myslím, že Blackovci vědí kde jsme, takže navrhuji abychom šli a při cestě sem tam ulovili nějakého Jackalopa." navrhnu a čekám na odpověď ostatních. Naštěstí nemusím čekat dlouho, protože všichni kývnou (Cailean kývá hlavou jako ty plastové postavičky co si máš dát do auta) a jdou hlouběji do lesa. Znám Blackovce a vím, že jsou to dobří stopaři.
Hustým lesem jdeme asi dvě hodiny a naštěstí jsme všichni byli dostatečně najedení. Jackalopů tu bylo nespočet, takže jsme si dali i svačinku. Už se začalo pomalu stmívat a v tlapkách jsem měla strašné křeče. Koukla jsem na ostatní vlky a vypadali dost vyčerpaně. Hlavy měli sklopený a sem tam někdo narazil do stromu nebo zakopnul o šutr. Pomalu jsem zavírala oči z ospalosti. Málem jsem usla při chůzi, ale vzbudila mě velká rána do hlavy. Spadnu a překulím se na zadá, vypláznu jazyk a dělám mrtvolu. Nemám k tomu daleko. Zase strom...
,,To je už po dvacátý, Dark..." ozve se nademnou Cailean a má co dělat aby udržel rovnováhu. Tlapkou se chytnu za čumák a vydám divný pisklavý zvuk. Naštěstí se nevysmrkám do tlapky. Chvíli se na trávě převaluju a pak se rozhodnu zvednout.
,,Cailean prosím neříkej mi Dark. Jenom prostě Shadow. Nechci mít jméno jako Alfa Blackovců lord Dark." řeknu a on mě tlapkou po hlavě potlapkne.
,,No problem, Shadow." usměje se a jde dál. Já se pomaličku za ním ploužím jako nějaký zombie vlk.
Po pár minutách se ozve Mirino: ,,Asi bychom si měli dát přestávku." Na to všichni doslova spadnou do trávy jako domino, včetně mě. Normálně bych se tomu zasmála, ale teď jsem byla natolik unavená, že jsem sotva vzdychla.
,,Bolí mě celý vlk!" zašeptá Ayra, ale já ji přesto slyším.
,,Taky jsi narážela do stromů?" zeptám se
,,Jo. Asi po dvaceti pěti jsem to přestala počítat..." řekne a přetočí se na bok. Zvednu se a pomalu se ploužím k Ayre. Ta mě nechápavě pozoruje. Tlapku jí dám na srdce, nadechnu se a zavřu oči. Mírně zatlačím na srdce a moje tlapka mě začne nepříjemně brnět. Tohle jsem nezkoušela už hodně dlouho. Nadzvedla jsem hlavu k obloze. Moje tlapka začala světle modře zářit a zář pohltila místo kde má být srdce. Cítila jsem jeho silný tlukot. Po chvilce tlapku odendám z hrudi, pomalu otevřu oči a pozoruji trochu vyděšenou Ayru. Po chvilce civění na mě se zvedne a tlapkami dupe do země. Usměje se a pak začne poskakovat po lese jako nějaký zajíc. A... Párkrát narazí do stromů... ,,Ja-jak jsi to udělala? Cítím se zdravá jako nikdy před tím!"
,,Menší dar od narození." odvětím
,,Hej já taky potřebuju vyléčit!" ozve se někdo za mnou. Otočím se a všichni na mě udiveně civí neschopni slova.
,,Ty-ty umíš léčit?! Proč jsi nám to neřekla?" zeptá se Angel a přijde blíž ke mně.
,,Nemám na to úplně nejlepší vzpomínky..." posmutním, sklopím uši a trochu zavrčím. Není to Angel, ale na ošklivé nezapomenutelné vzpomínky.
,,Odkud vlastně pocházíš? Nevíme o tobě skoro nic." kouknu na Angel, ale můj smutný výraz stále nezmizel.
,,Myslím, že na to ještě není ča-"
,,Blackovci!" vykřikne z ničeho Dann (Dastior) až se z toho leknu.
,,Cože?"
,,Bla-Blackovci... Jsou tu!" řekne vystrašeně a rozhlíží se na všechny strany. Tohle není dobrý. ,,Dokážu vycít jejich auru. Nevím jak, ale dokážu.
,,Víš to určitě?"
,,Jo!" nastane nepříjemné ticho před bouřkou.

14-Dovidenia Quick Claw

8. října 2016 v 20:55 | Dann |  Príbeh
Prechádzal som sa po lese, ďaleko od nôr. Hľadal som jedlo, tak som sa vybral ku potoku. Pri potoku som zbadal Jackalopeho, tak som neváhal a skočil som po ňom. Ako som ho chytil a prehryzol som mu tepnu, uvedomil som si, že to som nemal robiť.
"Ale, ale. Koho to tu máme" povedal Rey, tyran zo svorky. Otočil som sa chcel som odísť, ale on po mne skočil, ja som sa tesne vyhol.
"Toto si prehnal" povedal som a dupol som packami, okolo Reya sa zdvihli hlinené hroty otočené naňho, vedel som, že teraz môžem zdrhnúť, ale ostal som.
"Chabý pokus" povedal a rozbil moje hroty masou vody a poslal ju na mňa. Ja som nechal predo mňa vystúpiť kameň, ktorý som hodil po Reyovi a rozbehol som sa k nemu, keď som bol pri ňom zahryzol som sa mu do nohy. Rey sa obalil vodou a utiekol.
"Zbabelec!" zakričal som, keď som si bol vedomí toho, že sa nevráti. Prišiel som ku Jackalopemu a nažral som sa. Keď som bol najedený, tak som roztiahol krídla a vzlietol som, hoci trochu nemotorne som pristál. Veľmi mi vadilo, že u Quick Claw mláďatá vlkov nikdy nikto neučil lietať, dokonca žiaden vlk vo svorke nemal krídla. Hoci vo svorke bolo pár vlkov, ktorý mala jazvy po miestach kde mali byť krídla. Už sa schyľovalo k večeru, tak som sa vybral k norám. Dnes večer som mal mať obrat dospelosti. Nevedel som čo ma čaká, ale mal som tušenie, že to nebude najlepšie. Keď som došiel domov tak som počkal niekoľko hodín. Potom za mnou prišla mama, ona konala obrat dospelosti. Iba som poslušne išiel za ňou, moja matka bola jediná zo svorky ktorá mala regulárny element. Iba som išiel za jej dvojitým chvostom a mal som pocit, že ma za chvíľu zhypnotizuje. Našťastie sme sa hneď dostali na miesto obradu, bolo to desať kameňov smerujúcich do pravidelného kruhu, na každom kameni bol vytesaný znak každého z bohov, kameň prírody začal žiariť keď som sa postavil do kruhu, jemne začali žiariť ešte dva kamene regulárny kameň a bleskový kameň, kamene mojich rodičov.
"Dastior, na prijate dospelosti v svorke Quick Claw ti musíme odtrhnúť krídla! Potom sa staneš právoplatní člen svorky!" povedala mama.
"Čo?! Nikdy!" vykríkol som a rozbehol sa preč z miesta obradu.
"STOJ!" počul som mamu, ale nezastavil som. Práve naopak zrýchlil som. Keď som sa blížil k teleportu, videl som ako ho strážili lovci z Quick Clawu, tak som manévroval a vbehol som do podchodu popod more. Vedel som, že na druhej strane ma budú čakať, našťastie som mal vymyslenú taktiku. Keď som sa blížil k východu, zbadal som ako tam stojí asi päť vlkov z toho boli dvaja môj otec a môj brat Grag. Už som bol pri východe a dupol som packami. Okolo mňa sa rozvíril prach, rýchlo som roztiahol krídla a vyletel som do vzduchu.
"Grag, bež za ním!" vykríkol otec. Po chvíľke letu som pristál pri potoku. Na sekundu som si myslel, že som sa Graga striasol. Naneštastie hneď nato vybehol z lesa.
"Čo, Gragi, bojíš sa?" povedal som. Grag sa na mňa vražedne pozrel. Naschvál som mu povedal Gragi, lebo viem, že toto oslovenie ho vytáča. "Vieš čo? Si ako Kerberos"
"Ja viem, som silný ako Kerberos" povedal povýšene.
"Nie, si sprostý a škaredý ako Kerberos" opravil som ho. Grag sa na mňa ublížene pozrel, vedel som, že na svoj vzhľad je citlivý, všade po tvári má jazvy. To len kvôli tomu, že ako mladí sa vydal na ostrov Blackov, kde dostal na frak od temného a ohnivého elementu
"Ja... Ja... Ja... Ťa zabijem!" zavyl a rozbehol sa proti mňe. Ani neviem ako, ale roztiahol som krídla a vzlietol som, tým som sa vyhol.
"Ako vidím tvoja rýchlosť je menšia ako slimačia" povedal som posmešne, on iba skočil a narazil do mňa. "A tvoja sila, je menšia ako mláďa Jackalopeho" dopovedal som. Niečo mi hovorilo, že okolo seba mám nechať ležať pásiky kovu, tak som aj urobil. Grag sa naštval a zoslal na mňa blesk, ten tesne nad mojou hlavou skĺzol k jednému z pásikov kovu. Smrteľne na mňa pozrel a zoslal na mňa asi desať bleskov, každý skĺzol na pásik kovu, ktorý sa hneď po kontakte z bleskom rozžeravil. Potom som sa sústredil na prúžky a vrhol som ich na Graga. V jeho očiach sa odzrkadlil strach. Neviem prečo, ale tesne pred ním som ich zastavil.
"Grag, ak chceš uteč. Nechcem ti ublížiť. Bež, povedz otcovi, že som zdrhol" Grag sa na mňa prekvapene pozrel a prikývol a utiekol do lesa. Po chvíľke som zacítil Blackovocov, neviem ako ale viem ich vycítiť, ich auru. Tak som dupol packami, okolo mňa sa rozvíril hnedý prach. Ihneď sa na mňa prilepil, teraz som mal hnedú farbu srsti. Rýchlo som vyšplhal na strom a pomaly blížil k Blackovcom. Keď som sa tam dostal videl som ako nejaká vlčica bojuje s Blackovcom. Pripravil som na skok, ale potom som uvidel, ako okolo stáli vlci. Ihneď mi došlo, že to je súboj jeden na jedného. Potom som uvidel ako vlci z druhej svorky utiekli preč z miesta boja, tak som sa vydal za nimi. Nakoniec sme sa dostali k ich norám. Tak som sa rozhodol, že sa idem s nimi porozprávať. Skočil som dole a nechal zo mňa opadnúť prach.
"A ty si kto?" opýtala sa ma biela vlčica naštvane.
"Meno moje je Dastior, všetci ma volajú Dann. A vy mladá vlčia?" povedal som.
"Ja.. Ja som Angel. Prepáč, že som na teba tak vyskočila. Skadiaľ pochádzaš Dastior?"
"Domovom mojim bola svorka Quick Claw, ale utiekol som. Chceli mi odtrhnúť krídla" povedal som.
"Aha, to mi je ľúto. Nechceš sa k nám pridať?" opýtala sa.
"Jasné rád" súhlasil som.
"Ak sa smiem opýtať. Mám na teba dve otázk" povedala.
"Počúvam" odvetil som.
"Za prvé počula som, že u Quick Claw meno každého vlka niečo znamená. Čo znamená to tvoje? A za druhé kto je vodca vašej svorky"
"No. Moje meno znamená "Sila Vôle" mama mi ho dala, preto aby som zmenil históriu svorky Quick Claw. A aj som zmenil, som prvý vlk čo odstúpil zo svorky a prežil to. A na tu druhú otázku ti nemôžem odpovedať, pretože som zviazaný silným kúzlom" odpovedal som a usmial sa.
"Wow. Vy Quick Claw-ovci ste čudní" povedala a zasmiala sa. Ja som sa zasmial a opýtal som sa: "Nejako, mi vyhladlo čo máme na večeru" Toto vyvolalo vlnu smiechu.

13-Ďalší vyhnanec do party

8. října 2016 v 20:53 | NinaDarkGirl (mrtvá suka!) |  Príbeh
Pohľad Wyliene
Tmavé úzke chodby. Maličké cely. Toto je väznica Pevnosť (alebo medzi väzňami aj Hviezda Smrti), tajná väznica Blackov.
,,TK-137, prestaň sa obzerať, a hýb sa!!!''
Áno, to som ja. Vlčica Wyliene a.k.a. väzeň TK-137. Pôvodom zo svorky Forest Mystery. Blackovia ma zo svorky odvliekli keď som bola menšia, a vraj ju teraz vyzabíjali. A ja som skončila na tomto smetisku.
Vošli sme do malej tmavej miestnosti. ,,Ale ale ale. Malá TK-137. '' To je Straing. Pán Pevnosti, podriadený Darkovi, pánovi Blackov. ,,Drž hubu Straing. A ten tvoj rituál už začína byť po treťom pokuse trápny. A nie tá zmenená srsť nič neznamená, ja ostávam Forestom!'' Straing sa zamračí, a varovne skloní hlavu.
,,Priveďte obeť!''
Wyliene spútajú reťazami a hodia do hviezdy nakreslenej na zem niečím lepkavým ako trikrát pred tým. Jej srsť sa z pôvodnej zlato hnedej zmenila na sivú a čiernu, ale ona ostávala Forestom. Blackov nenávidela z celej duše, a tak to ostalo.
Blackovia začali naraz podupávať packami a vyť. Z privedeného vlka vychádza jeho duša a prúdi do Wyliene. Blackom z papúľ vyšla čierna aura, a nasledovala vlkovu dušu. Wyliene sa mykala a zo všetkých síl sa snažila použiť schopnosti na oslobodenie sa, ale Temná mučiaca maska, najnovší výtvor Blackov jej v tom bránila.
Zrazu sa zem začala triasť. Blackovia popadali na zem, a Wyliene sa začala šúchať o zem z Branesitu (veľmi tvrdý a drsný kameň) a nakoniec sa jej podarilo zodrať si reťaze. Stiahla si dotrhanou packou masku, a vybehla von z miestnosti. Dvaja Blackovia za ňou.
Vstupná brána sa zatvárala, a Wyliene nasadila šprint. Päť metrov od brány roztiahla krídla, a preletela von.
,,Majte sa kurence!!!''
Pohľad Caileana (dúfam že som to napísala dobre Lea)
Všetci sme boli v bezpečí lesa. Ayra dýchala trocha ťažšie ako by bolo normálne, ale pomalšie ako keď som ju niesol sem. Tie dve démonky sme striasli lebo tie dve nemotorné hebedá nevedia tak kľučkovať ako my.
Vydriapali sme sa na random strom (Ayru som vliekol ako vĺča v papuli), a teraz tu všetci spíme (Darness, Dark Shadow a Sorianna)/ čumíme ako sprostí všade okolo seba (Mirino a Light)/alebo ležíme so zubami zapichnutými do stromu lebo sme chceli chytiť motýľa (Angel)/ alebo štíme zo stromu (Dastior). Cestou sem sme sa spoznali aj s vlčicou Grindek ktorá je strašne fajn. Práve sa sústredí na zostreľovanie múch z oblohy ohňom.
Začujem nejaký šuchot a pískanie. Jackalope! Idem ho uloviť lebo som taký hladný že by som zožral aj TRAKTOR (ja viem, divné prirovnanie).
Znova pri TK-137 (uhm, Wyliene) - v rovnakom čase ako Caileanov pohľad
Letí letí všetko letí, čo má gule robí deti... ale nie, žartujem. Letím ponad morom na Ostrov veľkého vankúšika ako ho volám, a dúfam že narazím na niekoho kto mi pomôže. Už by som mala byť blízko... á, tam je pevnina.
V troch metroch nad zemou stiahnem krídla, a so žuchnutím takým tichím že to museli počuť na druhý koniec ostrova zaborím čumák do hliny.
,,Mvoja dvahá zvem... uv ta nivdy nevopuvtím...'' vypustím do zeme s plnou papuľou hliny a piatich červíkov... tak už len štyroch, jedného som prehltla.
Vyhrabem sa, a s hlinou v hube idem hľadať niekoho do lesa.
Zasa pohľad Caileana
Prehrabávam lístie ňucháčom. Jedného Jackalope som už zožral, a nestačilo mi. Je blízko... AU! Pozriem hore, a ako inak, drbol som hlavou do stromu. Zhora na mňa zletí šťanka, takže to bol určite náš strom. Úžas. Dúfam že na mňa nepadne aj vlk.
Wyliene kráčala lesom prekvapivo už bez hliny v papuli. Zrazu zodvihne ňufák. Vlci. Rozbehla sa za... smradom? To je jedno, bežala tam. Zrazu skoro narazila do niečoho sivo bieleho s modrými krídlami čo sa pred ňou zjavilo, a ona so saltom dopredu to preskočila. Vlk tresol do stromu, a žuchol do lístia. Keďsa mu podarilo vyhrabať sa, zreval na Wyliene.
,,ČO TI BIJE, ČO SI DOVOĽUJEŠ? A nie si len tak náhodou BLACK?!?!'' Wyliene ktorá naňho pozrela pohľadom are-you-kidding-me pokrútila hlavou, a predstavila sa.
,,Som Wyliene pôvodom z Forest Mystery, čo znamená že nie som Black. Tá srsť znamená len to že Blackovci nejak zabudli ten svoj rituál.'' povedala mu, keď vystrkoval packu aby na ňu ukázal.
,,Fajn. Ja som Cailean.'' Keď sa konečne vyhrabal, položili na seba packy, čo bolo ako pozdrav.
,,A kde si doteraz bola, veď Forest Mystery je už... no, asi už nie je.''
,,Bola som v Pevnosti, čo je väznica Blackov. Zdrhla som.'' Pochválila sa.
,,Aha. Vieš, my vyhnanci sme si založili vlastnú svorku, a... nechceš sa pridať?'' Wyliene vyletela do vzduchu, a s piruetami zletela na zem.
,,Jasné, veľmi rada! Kde sú?'' spýtala sa nedočkavo vrtiac chvostom. Caileana napadlo načo má vlastne krídla.
,,Je nás len pár, sú tam na strome, poď za mnou!'' povedal jej. Ona si packu priložila ku hlave a zahlásila: ,,Yes sir!''
Došli ku vlčiemu stromu. Cailean vyletel hore, a spýtal sa Wyliene ešte dole:
,,Aký ty máš vlastne živel?''
Wyliene sa pozrela do zeme, a tá ju ako výťah vyniesla hore na strom.
,,Zem.''
Cailean zadupal packami, a mierne zavyl.
,,Takže všetci, toto je nová členka svorky. Wyliene.'' Tá vyšla dopredu, a zastrihala ušami.
,,Zdrhla som z Pevnosti, alebo ako ju ja volám, z Hviezdy Smrti. Väznica Blackov.'' Zahlásila veselo, a Darkness sa pri ,Hviezda Smrti' zachichotala. Grindek skoro ani neotočila hlavu, a Dastior šťal ďalej.
*BUUUUUUUUUUUM*
Strom sa zatriasol. Vlci ktorí nemali krídla mali čo robiť aby sa udržali, a tí s krídlami ich zachraňovali. Keď boli na zemi, Mirino vzal Ayru na chrbát, a všetci bežali za Wyliene, ktorá pred sebou nechávala lietať skalu, ktorá ich chránila. Tak sa dostali až ku nejakému rybníku, a pred nimi sa zjavili piati Blackovia. Wyliene sa postavila pred ostatných, a hodila po nich vyzývavý pohľad. Spoza Blackov sa dokopal von Straing.
,,TK-137. Ty vieš že za toto sa trestá mučením.''
,,Ani ma nenapadne sa tam vrátiť. Hviezda Smrti je strašná!'' Straing sa naježil až pripomínal čiernu hajzľovú kefu.
,,A kto jej hovorí Hviezda Smrti?''
,,Všetci väzni čo teba volajú Darth Vader!'' vyprskla Wyliene.
Straing na ňu vrhol osteň z temnoty. Wyliene poslala svorku do lesa, a rozkročila packy. Zo zeme pred ňou vyletel pásik kovu, a sformoval sa na nej do brnenia.
,,Poď. Len ty a ja. Na život a na smrť.''
Straingovi sa okolo tela obkrútil pás tieňa, a zmenil sa tiež na brnenie. Postavil sa pred Wyl, a ostatní Blackovia zmizli.
Obaja vlci sa na seba vrhli.

12-Zvrat

8. října 2016 v 20:51 | Grindek |  Príbeh
ZpohľaduGrindek:
Sú to blázni.
Odkedy ich sledujem, nemám z tejto ich situácie dobrý pocit. Zdá sa, že sa Mirino rozhodol zdržať s nimi. Pomaly kráčam lesom po ich stope. Nesmiem sa dostať príliš blízko, moja mizerná srsť by mi toto celé špehovanie mohla pokaziť.
Ako počúvam ich konverzácie, zdajú sa byť až príliš entuziastickí aj napriek všetkým nepekným veciam naokolo. Hodím pohľad na slimáka raziaceho si cestu pomedzi nespútanú divočinu v podobe obyčajnej trávy a machu. Ach, mach. A pre toto som opustila moje kráľovské lôžko.
Dokedy ich chcem sledovať? Blyslo mi hlavou. Nie, ešte nie je ten správny okamih. Pokračujem.
Keď sú na otvorenom priestranstve, vzdialim sa. Už mi skoro miznú z dohľadu, ale viem, že musím zostať ukrytá v kríkoch. A k tomu mi tá vzdialenosť pomohla vidieť to, čo oni nie. Blížil sa k ním cerberos. Tri hlavy, všetky rovnako tupé. Zrejme sa ich druhu ušiel len jeden mozog na všetky hlavy. Kedysi som bola spismi v našej svorke o ostatných tvoroch na ostrovoch fascinovaná, ale to už je minulosť. Pre tie starešiny som nikdy nebola dosť nadaná, vraj sa iba ako obyčajný lovec osvedčím dostatočne. Ja som ale chcela objavovať a učiť sa, nie zabíjať aby som zasýtila svorku, a hľa, tu čupím a robím to, čo ma naučili. Sledovať korisť. Pche, aj tak sú už dnes všetci živí len v spomienkach mňa a Mirina. Som príliš hrdá pripustiť si k srdci smútok z tak veľkej straty. Budem silná. Ak nie pre seba, tak pre Mirina. Nech myšlienka svorky Green Smoke pretrváva aspoň v ňom.
Cerberos sa neľútostne púšťa do skupiny a ja sa rozhodnem prísť bližšie, pripravená zasiahnuť. Ešte nie je čas.
Strhnem sa pri pohľade na prázdne oči bieleho vodného vlka hojdajúceho sa v jednej z papulí toho škaredého tvora. Cítim vlnu šoku aj medzi ostatnými. Hm, tak toto naozaj strategicky nedomyslel.
Beží k nim čierno-biela vlčica. Obzrie si roztrhané telo, ktoré už cerberos pustil na tvrdú zem. Potom sa zdá, ako keby chcela cerberosa zamestnať, aby ostatní zmizli. Nebojuje s ním, skoro by sa zdalo akoby konverzovali pomocou myšlienok. Nemožné. Cerberos si len tak niekoho do hlavy nepustí. Ledaže by sa už stretli predtým...
Nie je čas na rozmýšľanie. Pustím sa za prestrašenou skupinkou, ktorá rýchlo uteká, kým čierno-biela vlčica zabáva cerberosa. A už uteká aj ona. Strhne bezvládne telo toho úbožiaka so sebou akousi zvláštnou energiou a je preč rovnako ako aj ostatní a ja.
Nevšimli si ma. Sledovala som ich až ku rieke. Tam sa znova objavila čierno-biela vlčica. Chvíľu sa zdalo, že si ma Mirino všimol. Nie, on sa iba obzeral okolo. Budem dúfať, že ma nevidel.
Je to mätúce, všetko sa zbehlo príliš rýchlo. Máme tu dve besniace mrzké beštie, na ktoré sa zmenila tá čierno-biela a jej spoločníčka, ktorá zbehla ku skupinke chvíľu po nej. Biela vlčica s krídlami sa vrhá na nich, Mirino niečo pokrikuje po bielej vlčici, ostatok je stále rovnako zarazený rýchlym sledom udalostí rovnako ako ja. No, vlastne ja som na tom lepšie. Aspoň nie som v bezvedomí.
Ječas.
Mirino a biela vlčica si ma nevšímajú. Pricupitám k bielej vlčici v bezvedomí so zmrzačenou nohou. Tú ranu jej vypálim. Nevyzerá k svetu, to bude tou mágiou. Tej výbušnej mrche nestačilo rozhrýzať tú bielu nohu, ona musela použiť aj svoju magickú silu na hlbšie poškodenie. Ako sa pozerám na to množstvo krvi, čo sa valí z mnohých miest na nohe, nič mi to nehovorí. Ako medik by som sa teda osvedčila. Vyčistím krv ako najviac to ide. Olizujem nohu vlčice zo všetkých strán. Zdvihnem labu a zahrejem ju. Potom ju ako žeravý uhlík pokladám na miesta, kde sa valí najviac krvi. Funguje to. Vlčica sa mykne a zasyčí od bolesti, ale hneď na to upadne späť do bezvedomia. Cítim zoškvarenú kožu a nepríjemný zápach spálenej srsti, ale zdá sa, že to funguje. Hotovo. A dosť rýchlo.
Prebehnem ku ďalšiemu v bezvedomí. Nevidím nikde krv, tomu veru nemám moc pomôcť. A ani čas. Škubnem očkom na tých dvoch snažiacich sa bojovať s dvoma démonmi zabávajúcimi sa v rieke. Biela vlčica uteká smerom k ním, ale oni ju vždy odhodia preč. Patetické mláďa. Ale Mirino, on... Neviem čo to vlastne robí. Tiež uteká smerom k rieke. Rozbehnem sa za ním. Má nejaký nápad, ale či to bude jeden z tých šťastných, to neviem.
Práve utekám bližšie k nim, pripravená poskytnúť pomoc v tomto boji. Približujem sa k rieke, kde sa biela vlčica uhýba útokom tých nepríjemných beštií. Všetky sú zaborené vo vode.
Zbehlo sa to rýchlo.
Rovnako rýchlo ako sa to začalo.
Mirino.
Rozbehuje sa na skok do vody. Vtedy mi došlo, aký je jeho plán. Tá vlčica vo vode. Zomrie. Nesmiem to dovoliť. Mirina by to pravdepodobne zdeptalo.
Utekám, a dúfam, že rýchlejšie ako on. Hádžem sa do vody. Vtedy si ma všimli. Chňapú po mne zatiaľ čo ja schmatnem oslabenú vlčicu za chvost. Nevzpiera sa. Na to nemá silu. Vyšmarím ju na breh, trochu s väčším násilím, ako som mala naplánované. Moja laba však ostáva vo vode. Nemôžem ňou hýbať. To tí čierni smradi.
Zapálim sa. Ak Mirino hodlá urobiť to, čo si myslím, tak zbavením sa vody mám šancu prežiť. Aj napriek tomu ma sťahujú späť. Moja srsť horí výrazným plameňom, a predsa tá uchytená laba len slabo tlie pod vodou. Je tu šanca.
Mirino je vo vode a okolo neho po rieke postupuje silný výboj prúdu. Tak ukáž čo si celú tú dobu držal v sebe, ty sráč. Zasmejem sa a hneď na to cítim, ako mi cez labu do tela preniká ohromná vlna trhajúca všetky moje bunky v tele.
Pod týmto šokom mi laba vyskočí z vody a v agónii sa metám po vlhkej zemi, kde môj plameň na tele vyhasína. Prežila som. Toto bola moja posledná myšlienka pred tým, ako som upadla do bezvedomia.



11-Vodivé

8. října 2016 v 20:50 | Mirino |  Príbeh
Z pohľadu Mirina:
"Ste zlé," povedal som im. Stručné, ale pravdivé konštatovanie. Obe sa nahlas rozosmiali. Ich smiech mi trhal bubienky. Ayra stojí pri mne a vrčí. Je v hneve bez seba. Ja necítim hnev. Cítim len ako mi nahlas pulzuje krv. Úskočne som sa pozrel na Angel. Ah nie, nie je nič, nič čo by som pre ňu vedel urobiť. Ayrina zlosť sa stupňovala, všade vôkol nás prebiehala veterná smršť. Tie dve démonické sestry sa smali, stále sa tak neznesiteľne smiali, šantili vo vode a pozerali sa na Ayru, vysmievajúc sa jej bezmocnosti. Pristúpil som k nej.
"Za žiadnu cenu sa nesmieš dotknúť vody. Čokoľvek spravíš, nedotkni sa tej rieky ani na moment," povedal som so značným vypätím v hlase. Neviem, či tomu venovala nejak pozornosť. Zaštekla a vyrútila sa na nich obrovskou rýchlosťou. Obe prerastené demonické vlčice sa usmiali, akoby čakali len na to. Zamierala sa na tú, ktorá bola celá čierna. Tá sa len zasmiala, rozplynula sa v čiernote a zhmotnila sa o kus vedľa. Jej sestra, ktorá mala čiernu iba prednú polovicu tela, dvihla z rieky obrovskú masu vody a pokúsila sa ňou Ayru spláchnuť, tá sa však šikovne uhla. Tá celá čierna po nej chňapla, nedokázala ju však chytiť, opäť sa jej uhla. Bola nezasiahnuteľná, na druhej strane ani žiadne údery nedávala. Našťastie v tom však nebola sama. Kúsok na skale od rieky totiž na skale stál vlk, ktorý mal čo robiť, aby ho vietor nezmietol z nôh. A bol som to ja.
Čierne potvory už začínali byť uťahané. Ayra prudko vyletela do vzduchu presne medzi nimi. Obe veľké, ťažké jalitá po nej chňapli, pričom padli na sekundu do vody. Sekunda stačila. Na mojich labách sa pohrávali náznaky elektrického prúdu. Skočil so zo skaly priamo do vody. Nebol som zbabelý, nie, to nie. Len som na rozdiel od niektorých prehnane sebavedomých jedincov nebol hlupák. Keby som sa démonom postavil, bol by som im na smiech. Všetci sme im boli na smiech, až kým riekou neprešla ničivá vlna elektrického prúdu. Mal som pocit, že sa celý svet zatriasol. Posledné, na čo som stihol pomyslieť, než ma extrémny výdaj energie zmietol z nôh, bolo, či sa Ayra vyhýbala vode. Preto že keby nie, mohol by som...nemohol som nič. Padol som ako podťatý do vody, ktorej vodivosť som využil k zabitiu dvoch (alebo troch) vlkov. Obmývala mi sčerneté prsty na predných labách. A ja som našiel kľud...

10-Hádka

8. října 2016 v 20:49 | Lady Merry |  Príbeh
Z pohladu Black Merry
Po dohovorení s Dark Shadow som mala zmiešané pocity. Vôbec som nechápala ako sa o nás Blackovia dozvedeli. Naraz som prudko zastavila, naoko kľudná Dark do mňa narazila.
,,Stalo sa niečo?" spýtá sa s pobavením v hlase.
,,CERBEROS!" vykríknem a začnem utekať za pachom mocného zvieraťa. Dobehnem na lúku, s Dark za chvostom. Je tu Ayra, Cailean, a dvaja neznámi vlci. Zastaví sa my dych keď zastanem pohladom na nehybnom tele známeho vlka. Cerberos všetkých vlkov výhražne pozoruje, chystá sa zaútočiť. ,
,Č-čo to je!?" povie prekvapená Dark.
,,Sama neviem," poviem chladne a kludne vykročím na lúku. Pohladom prišitím na Cerberosa kráčam ďalej. Neviem ako si dokážem zachovať kľudú tvár a pritom vo vnútri mať doslova hurikán. Ayra na mňa smutno pozerá, Cailean a dvaja neznámi vlci pozerajú na mňa a na Cerberosa. Je ticho. Ticho pred búrkou. Naštvane zasičím keď prídeme k telu Blue-a, až teraz si všimnem že slabo dýcha. Trochu sa usmejem.
Tak ty sa usmievať čo ? Démon
Ozve sa mi v hlave nepríjemný hlas Cerberosa, zdôrazní slovo démon.
Zavrčím.
Nevolaj ma tak! To bolo minulosťou !
Skríknem po ňom. Jedna nevinná slza mi stečie po srsti keď si spomeniem na to čo som urobila. Zamračím sa zavrčím. Očkom si všimnem že sa za Cerberusom blíži biela vlčica, chce sa dostať so lesa. Spolu s ostatnými. Trochu cúvnem čím zapríčiním to že sa Cerberos posune o krok. Je hlúpy. Zase cúvnem.
Vlčiatko sa bojí, čo ?
Povie posmešte a zavrčí. Zase cúvnem s afektovaným strachom. On sa priblíži. Už sú v lese. Zasmejem sa,
Si blbší než som si myslela
poviem mu ešte v mysli a rozbehnem sa preč. Cerberos za mnou neuteká, je prekvapený. V rýchlosti zoberiem Blue-a pomocou energie do vzduchu. Dobehnem do lesa. Sem sa Cerberos nedostane, je moc veľký. Vydýchnem si a Blue-a položím na zem. Má veľa hlbokých rán.
Stretneme sa pri rieke
Odošlem správu Caileanovi, Ayre a Dark. Chcem sa pozrieť na Blue-a ale zarazím sa, nedýcha, srdce mu nebije. Lahnem si na zem a hlavu položím na trávu. Beznádej. To cítim. Nemáme na to aby sme porazili Blackom. Síce som démon, ale bezcitná nie som. Zavriem oči a zaspomínam si.
,,ach....glow.....dlho sme sa nevideli"
poviem si pre seba a energiu vyhĺbim v zemy dieru, následne tam vložím Blue-a a hlinu vrátim na pôvodné miesto. Smutne vzdychnem a kráčam k rieke.
Z pohladu Caileana
To čo sa stalo na lúke ma nadmieru šokovalo. Nechápal som ako sa sem Cerberos dostal. Na svetlo. Za tým budú Blackovia. Už polhodinu čakám na riečnom kameni. Angel a Ayra sú ticho. Mirino sa pozera všade možne len nie na nás. Pozriem na odraz v rieke. Vidím seba. Očividne. Ale vidím aj niečo iné. Vlka. Prudko sa otočím. Našťastie je to Black Merry. Black Merry. Niečo na nej nesedí. Kde je Blue !?
,,kde je Blue Fire !?" vyšteknem na ňu hneď ako príde. Ayra nadskočí, Angela sa zahladí na Black Merry a Mirino prudko obráti hlavu na nás. Black Merry zavrčí, ,,nezvišuj na mňa hlas" pokračuje ,,nepoznáš kto som!" zakričí a dupne. Odfrknem si ,,ty mňa tiež" pohŕdavo poviem a tiež zavrčím. ,,kto by vlka tieňov nepoznal !? Môžeš sa ísť rovno pridať k Blackom!......a ten váš hlúpi nápad so svorkou!" zase pokračuje ,,to radšej byť samotár než byť vo svorke s tebou" zavrčí. Klamal by som kebyže poviem že sa ma to nedotklom. Pristúpi ku mne Angel a zavrčí a povie ,,ako to môžeš povedať !? Veď sme svorka!"
,,buď radšej ticho, nepoznáš démona!" zakričí ,,nie sme svorka!" po chrte mi prejde mráz. Démoni sú dosť silný, možno sa silou rovnajú kitsune. Nikdo ich nevidel ake vie sa že existujú. V mojej starej svorke o nich boli knihy, to si ešte pamätám. Ayra tiež priskočí k nám ,,sme svorka....ale ty k nej očividne nepatríš !" zavrčí. Mirino nás len pozoruje, z jeho očí nejde vypočítať pocity. Z myšlienom ma vytrhne zakňučanie. Black Merry doslova trhá bezbranej Angel nohu. V návale strachu a hnevu skočím na Black Merry a snažím sa jej zahryznúť do tepny. Ona sa však dokáže brániť a vyšle po mne energiu ktorá ma zasiahne a odhodí pár metrov ďalej a ja stratím vedomie.
Z pohladu Monthly glow
Pomaly kráčam lesom, už dva roky hladám ju. Zažila som kade čo, videla som mnoho vecí ale ju nie. Vzdychnem. Zacítim silnú vlnu energie. Od rieky. Rozbehnem sa tam. Ako prvé zahliadnem vlka ležiaceho pri kameni, v bezvedomí. Neskôr uvidím aj bieleho vlka a ju. Merry . Black Merry. Skoro vybuchnem od šťastia. Prisahám že keby som bola drak chŕlila by som oheň ako šialená. Keď ma zahliadne nechá bielu vlčicu a rozbehne sa za mnou ,,glow!" vykrýkne šťastne, usmejem sa. ,,chýbala si mi!" znova povie. ,,hádka?" spýtam sa pohodím hlavou k vlkom. Prikívne ,,nechápu démonov" poviem a zmením sa na démona, to isté aj Black Merry. Ako démoni sme dva krát väčší než normálny vlk (vo vlčích ostrovoch sú vlci obrovský- ako človek). Zasmeje sa rozbehne sa pre rieku, ja za ňou. Vlk ktorí bol bezvedomí sa zdvíha, ale keď uvidí nás skoro zase padne. Biela vlčica -mimochodom celá krvavá- leží na zemi v bezvedomý a menší vlk na nás prekvapene pozeral a fialová vlčica už útočila. Zaslala na nás vietor. Zastavila som ho pomocou tieňovej steni. ,,K-kto ste !?" skrýkne vlk ktorý je už na nohách, roznášame okolo seba strach zato máme výhodu pri boji ,,démoni" zasičí Merry.

9-Útok Cerbera

8. října 2016 v 20:47 | Lellissimka |  Príbeh
Z pohľadu Caileana :
Máme dalšieho nového člena!
Volá sa Mirino, a aj keď nevyzerá práve na bojovníka, je vidieť že má guráž a to sa cení.
Svorka sa rozrastá a to ma veľmi teší, pretože Blackovci sú stále silnejší a trúfalejší...
Mirino spomínal akúsi vlčicu Grindek, ktorá by mohla byť dalšou bojovníčkou.
Medzi naše silné články svorky patrím ja, Black Merry, Blue Fire a teda pravdepodobne Grindek.
Ayra so svojím zranením zatiaľ nie, predsa len trochu kríva.
S Angel si niesom úplne istý, nebola moc trénovaná do boja.
Čo vlastne ani ja, bol som samouk, kedže ma odvrhli...
Mirino, ehm, Mirino...
Dal by sa z neho spraviť ešte slušný bojovník,no zatiaľ vyzerá podvyživený.
Na moju otázku,kde by mohla Grindek byť, neodpovedal.
Skúsil som dalšiu.
"Čím sa živíš, Mirino?"spýtal som sa ho,no neodpovedal.
Spolu s ostatnými civeli na niečo, čo za mnou očividne stálo.
Angel sklopila vystrašene uši a ticho kvikla:" Otoč sa."
Sledoval som oči ostatných.
Zračila sa v nich čistá, nefalšovaná hrôza.
Vtom som na pleci zacítil hnusnú, tažkú slinu.
Pomaly som sa otočil.
Spočíval na mne pohľad odporného pekelného tvora.
Trikrát.
Pretože to bol Cerberos.
Zalapal som po dychu.
Telo mi skamenelo, netušil som čo mám robiť.
Vyjavene som civel na Cerbera a už aj mne sa sklopili uši.
Stáli sme tam ako rímske sochy, tie, ktoré na tvári mali výraz smrti.
"Bežte,"hlesla Ayra.
No nikto sa neodvážil ani pohnúť.
Cerberos sa zahnal labou na Ayru, pretože ju jedinú započul.
Zahnal, ale nezranil.
Pretože laba mu spadla na zem.
Náš záchranca sa mu zozadu zahryzol do krku, čím ho na chvíľu oslabil.
A ten vlk bol Blue Fire.
No Cerberos sa s ním pustil do boja.
Bol krutý a neľútostný.
My ostatní sme sa na Cerbera snažili zozadu zaútočiť, no nenechal sa prekvapiť a navyše bol zaujatý bojom.
"Nedaj sa Blue!" zakričal som.
Bol som zúfalý, v kútiku duše som vedel že nemá šancu na prežitie.
Angel mu uštedrila škrabanec cez jedno z jeho šiestich očí, no nepomohlo.
Blue sa zmietal na zemi, Cerberos doňho tráfal jedna radosť. Mal už nespočet hlbokých rán. Strácal krv. umieral. Cerberos vyslal posledný úder, Blue-a odhodilo niekoľko metrov od neho. Všetci sme boli ako sochy.

8-Ako som prežil

8. října 2016 v 20:46 | Mirino |  Príbeh
Z pohľadu Mirina:
Pokračoval som ďalej z čírej zotrvačnosti. Rátal som s tým, že ma Grindek skôr či neskôr opustí. Chvíľu som si myslel, že ma zabije. Vtedy mi to bolo relatívne jedno. Ja som však prežil. Všetci tí silní, odvážni vlci: Darken, ktorý sa stále smial, Yaren, jeho brat, ktorý bol najrýchlejší zo všetkých, Noko a Nynee, nerozlučné dvojčatá, starý múdry Zirak, tá tichá, no hrozivá Šaka, a jej Arkay, ktorí nás viedli, dokonca aj Šíba, tá krásna a večne milá Šíba....tí všetci sú preč. A ja žijem. Ja, Mirino, najslabší článok. Bitý. Vysmievaný. Zbabelec a srágora.
A práve to ma poháňalo vpred - ak som to prežil práve ja, musí existovať nejaký dôvod, nejaký zmysel, prečo som ostal práve ja, ten tichý tieň, keď všetci udatní a smelí...
Od začiatku som však nevedel, čo mám robiť. Ostal mi len život, tak som bežal a Grindek klusala vedľa mňa. Šlo jej to lepšie, lebo bola väčšia ako ja. Skoro všetci boli väčší ako ja. Debilný život. Keď sme sa dostali z najhoršieho, spomalili sme, čo dalo Grindek šancu frflať a páliť všetko, čo jej prišlo do cesty. Bol som šťastný, keď sme konečne dorazili k jazeru. Bol som poriadne vysmädnutý, ponoril som celý čumák to vody a začal som nasávať. Keď som pri tom náhodou otvoril oči a oblizol si pysk, stuhol som. Zbadal som ho na brehu, len malý kúsok od nás. Blackovec. Zhmotnená smrť. Čierna sviňa. Potom sa spoza neho pomaly vynárali ďalší a ďalší, až začal breh jazera vyzerať ako tá najtmavšia noc. Opäť sme sa s Grindek pustili do behu a celé sa to opakovalo. Nevedeli sme, kam ideme, ale nechceli sme zastaviť. Živili sme sa jackalopmi a inou drobnou zverou. Grindek začala byť čoraz neznesiteľnejšia. To večné unikanie ju nudilo. Na jednej strane som to chápal, na druhej strane som si príliš vážil svoj život, aby som zastavil spolu s ňou. Išiel som aj bez nej, sám, ako som bol vo svojej podstate vlastne vždy.
O chvíľu na to som sa dostal k rieke. Opäť som sa výdatne napil a rozhodol som sa vydať do lesa. Lesy boli najbezpečnejším miestom, aké existovalo. Je ľahké sa v nich skryť, ak ste malý a hnedý. Sotva som vkročil do lesa, začul som hlasy. Jednoznačne vlčie, ale nie Blackovci. Na Blackovcov som už mal nos. Jeden zo starších stromov mal hustú spleť hrubých nadzemných koreňov, takže nebolo o čom. Zaliezol som medzi ne.
Veľmi rozradostene sa spolu bavili. Nerozumel som im všetko, ale z tónu hlasov som vedel, že ma neodhalili. Nebol som si však istý, kde sa nachádzajú. Otvoril som jedno oko, a okamžite v duchu zaklial. Priamo na mňa sa pozeralo fialové oko jednej z vlčíc. Keby som ho držal zavreté, asi by ma vôbec nevšimli.
"Aha, vlk!" zvolala. Krv v žilách mi zamrzla.
"Nemusíš sa tam krčiť, my ti neublížime." povedala biela vlčica, ktorá sa ku mne predklonila.
"Áno, nás sa báť nemusíš." dodal bielo-šedý vlk pokojným hlasom. Snažil som sa mu veriť a vyliezol som spod koreňov. Prezrel som si ich. Biela, fialová a bielo-šedý, všetci traja s krídlami.
"Ako sa voláš?" spýtala sa tá biela.
"A odkiaľ si? Svorky celkom poznám, ale teba som nikdy nevidel." dodal ten šedý.
"Mirino...Far sight...som zo svorky Green Smoke."
"Ja som Angel White Night, toto je môj brat Cailean Moon Hunter a naša kamarátka Ayra Grey Moon." predstavila ich biela vlčica. Všetkých som si obzrel. Dobre, tešilo ma.
"Kde je tvoja svorka?" spýtala sa ma Ayra. Niečo sa vo mne zlomilo. Asi videli bolesť v mojich očiach, ale nerozumeli jej.
"Sú mŕtvi...zabili ich čierni, prašiví psi."
"Blackovci!" zvolal Cailean.
"A zabili celú svorku! Začína to byť vážne. Teraz budeme musieť držať spolu viac, ako kedykoľvek predtým." vyhlásila Angel. Len som slabo prikývol. Cailean a Angel sa pozreli na Ayru.
"Mal by ísť s nami...vyzerá tak zraniteľný..." zamrmlal Cailean.
"Dobre, môže ísť s nami." prikývla Ayra, dokonca sa usmiala. Nadýchol som sa.
"Mali by sme čím skôr vyraziť." dodala ešte.
"Je tu so mnou ešte Grindek. Tiež prežila útok." Rýchlo som dodal: "Je väčšia a silnejšia ako ja, a ak hľadáte bojovníkov...bude sa vám hodiť." Cailean prikývol. Nepoznali ma. Nikto z nich nevie, čo je vo mne, a to je asi dobre.
"A kde by sme ju našli?" opýtal sa Cailean. Chcel som mu odpovedať, ale nestihol som. Len som rozďavil papuľu v nemej hrôze a úžase z toho, čo som zbadal za Caileanovým chrbtom.

7-Po dlhej ceste

8. října 2016 v 20:44 | Grindek |  Príbeh
Z pohľadu Grindek:


"Slimáky."
"Hm."
"Sú slizké a odporné. Nemám ich rada," zavrčala som.
Mirino kráčal vedľa mňa a potichu sledoval ako pálim každého slimáka ktorý mi skríži cestu.
"Ty sa proste musíš nejak zabávať, čo?" povedal po chvíli otrávene Mirino.
"Mám si ľahnúť a čakať na rovnaký osud aký stretol našu svorku? Ako keby malo toto naše blúdenie ešte nejaký zmysel," trpko som odpovedala.
Mirino sa zahľadel do zeme. Nemala som to spomínať.
Ďalej sme pokračovali potichu. Po chvíli ma pálenie slimákov omrzelo a kráčali sme cez les stále tým istým smerom bez akéhokoľvek tušenia kam vôbec ideme. Takto to bolo aj predchádzajúce dni. Kráčali sme, občas niečo ulovili. Veľa vlkov sme cestou nestretávali. Bez našej svorky sme nevedeli, čo ďalej.
Sadla som si do jemného machu pod mojími labami.
"Mňa to už nebaví," povedala som a celá som sa do machu ponorila. Bolo pekné nájsť také hebké miesto uprostred lesa.
"Rob si čo chceš, ja pokračujem," povedal Mirino bez toho aby sa na mňa pozrel a odkráčal.
S Mirinom sme pohromade držali iba preto, lebo už nikto iný z našej svorky už nebol. Nič iné nás nikdy nespájalo. Vlastne som sa doteraz o ňom ani nič nedozvedela, ale to takisto on o mne.



Ležala som v machu a rozmýšľala, či ho ešte niekedy stretnem. Asi nie. Toho už pravdepodobne niečo dostalo.
"Chceš tu zomrieť?" ozve sa odniekiaľ po chvíli.
"Ani nevieš ako," odpoviem s úškrnom a stále ležím zapadnutá v machu.
Pootvorím oči aby som sa pozrela, kto ma tu prišiel svojou prítomnosťou potešiť. Nado mnou sa v korune stromov mihlo viacej párov chvostov.
Vygúľam sa z machu a zrazu hľadím na malé mnohochvosté líščie stvorenie.
"Mala by si pokračovať," pozrie sa mi do očí.
"Má to nejaký zmysel?" s nechuťou sa pýtam bielej kitsune stojacou predo mnou.
"Má," odpovedá a obráti sa na odchod. Kým sa stihnem niečo spýtať, už sa zadnými labami odráža od zeme do koruny stromov a je preč.
"Prečo musia tie malé záhadné kopy srsti všetko tak mystifikovať?" poviem si pre seba a obrátim sa na trasu ktorou som videla Mirina kráčať naposledy.
Pred tým než niekam stihnem zamieriť sa však ozve zavýjanie z iného smeru. V tomto momente si nie som istá, či patrí Mirinovi, pretože jeho som robiť takéto hlasné prejavy ešte nepočula.
Vydám sa za zavýjaním, aj tak nemám nič lepšie v pláne. Ako sa približujem, ale zisťujem, že tam odkiaľ sa to ozvalo nie je iba jeden vlk.
Zavetrila som. Vyzeralo to ako celá svorka. Prikrčím sa a pomaly sa pohybujem za svorkou. Už ich bolo celkom dobre počuť. Rozprávajú sa. Keď sa spomenie meno 'Black Merry', tak sa dali do pohybu. A ja potichu za nimi.



6-Stretnutie so svetelnou

8. října 2016 v 20:41 | Lellissimka |  Príbeh
Z pohľadu Caileana :
Toto je už skutočne zlé.
Sedím tu s Ayrou pri rieke,netuším kde je Merry a Blue Fire.
Začujem jemné klopkanie o kameň,otočím sa.
"Som nervózna,"mrmle si Ayra popod nos.
Potom na mňa uprie pohľad.
"Je tu zima. Vedia vlci tieňov vyrobiť...ehm...nejaký oheň?"
Začnem sa príšerne rehotať.
"To...to je akoby som sa spýtal...či vie vietor uvariť Jackalopa!"rehlím sa.
"Čo???"smeje sa Ayra so mnou už tiež.
No na chvíľu spozornie.
Následne trochu posmutnie a hlavu si položí na kameň.
Spýtavo sa na ňu pozriem.
"Len sa mi zdalo že počujem Blue Fire," vzdychla si.
Tak toto je snáď nad slnko jasné.
"TEBE SA BLUE PÁČI!!!!!" vykríknem snáď na celý les.
"DRŽ PAPUĽU!!!!"zakričí na mňa a treskne mi labou o rameno.
"Prepáč," uchechtnem sa a snažím sa oblízať si rameno,pretože mierne krváca.
"Sa nezdáš,"poviem jej a ona sa len škodoradostne zatvári.
Z lesa sa ozve zavýjanie.
Každý vlk má to svoje,ktoré je jedinečné.
Mal som pocit, že som ho už niekedy počul...
"Ideme,"zavelím a rozbehnem sa do lesa.
Hodí na mňa nechápavý pohľad, no nasleduje ma.
Bežíme hlbšie a hlbšie do lesa...
Potom prudko zastavím.
Stojí tam.
Ona.
Po tých rokoch ju konečne vidím.
Nemôžem sa mýliť.
Jej snehobiely kožuch,prenikavé svetlo-modré oči a anjelské krídla.
Skoro som zabudol na náušnice.
Sú dve na pravom uchu.
Uprie na mňa zrak,a vtedy si to uvedomím.
Možno si ma nepamätá.
Ona je svetlo.
Ja temnota.
Sme taký odlišný,nikto by nepovedal že je to moja....
"Sestra!"vykríknem a bežím k nej.
"Braček!"kričí a spraví to isté.
Oblíže mi celú tvár a plače.
Nevideli sme sa už od šteňacích rokov.
Naši rodičia viedli vlkov svetla.
Nedokázali zniesť,že sa im narodil syn temnoty.
Vykázali ma.
Už odvtedy som bol sám.
"Kde sú mama a otec?"opýtam sa jej.
Znovu sa jej zamlžia oči.
"Náš klan vyvraždili Blackovci. Ostala som len ja, Cloude, Milla,Clary a Eaglen. Utiekli sme ako zbabelci, Milla to tak chcela. Našli sme si jaskyňu,no chýba nám domov."
Ayra k nám podišla.
"Teší ma...?"opýta sa jej na meno.
"Angel,aj mňa teší Ayra."odpovie jej.
"Ty ma poznáš?" spytuje sa Ayra.
"Ty si tá,ktorá skoro prišla o život a zachránila ťa vlčica duchov. Nie?"usmeje sa Angel.
"Hej,to som ja,"vráti jej Ayra úsmev.
"Nevidela si Black Merry? To je tá vlčica duchov."
"Tuším hej. Poďte za mnou."kývne na nás labou a vedie nás lesom.

5-uhm......to nemyslíš vážne !?

8. října 2016 v 20:39 | Lady Merry |  Príbeh
Black Merry
Prechádzam sa popri kraji rieky, ešte trochu prší ale mne to nevadí. Veď prečo aj? Mám hrubý kožuch. Skloním hlavu k studenej vodnej hladine s myšlienkou že sa idem napiť, avšak niečo do mňa plnou silou narazí mňa to odhodí do studenej vody. Rýchlo z nej vybehnem a otrasiem sa. Je naozaj ľadová. Pozriem sa na príčinu pádu. Je to čierna vlčica...... a divne sa na mňa pozerá..... ,,ako sa voláš a kde máš svorku !?" opýta sa s kľudom ale aj s nátlakom v hlase. ,,Volám sa B-black Merry a-" zarazila som sa, mám jej povedať že ma vyhodili zo svorky a teraz je nová!? ,,-nepatrím k-k žiadnej" poviem mierne vystresovane. ,,Spoznám klamstvo, povedz mi pravdu" povie rázne a sadne sa na riečny kameň. ,,Ja patrím k úplne novej svorke b-bola založená len nedávno." vyhŕknem zo seba. Vlčica -ktorá sa mi ani nepredstavila- vytreští oči a schmatne ma za krídlo ,,au" syknem a vytrhnem si krídlo z jej úst, to však spôsobí väčšiu bolesť a z krídla mi začnú tiecť tenké ale početné pramienky krvi. Odvrátim pohlaď na vlčicu ,,Nemala si to krídlo vytrhávať" povie vlčia a pre istotu ma schmatne za ďalšie a ťahá ma pravdepodobne k jej nore. Dotiahne ma tam a ja prekvapená trčím pred vchodom. Spamätám sa a vkročím do nory. Moje slabo krvácajúce krídlo nechám tak a všímam si noru. Sú tu dve, pravdepodobne ovčie kože s vlnou a ostatné si už nevšímam pretože ku mne priskočí vlčica. ,,Prečo s-som tu!?" vyhŕknem skôr než mi vlčica niečo stačí povedať ,,Buď kľudná. Volám sa Dark Shadow a priviedla som ťa sem lebo tvoja svorka je v nebezpečenstve" povie nekľudne ,,ČO!?"
Blue Fire
Z úst mi kvapká krv, taktiež z laby. Blany mám potrhané. Práve som narazil na troch členov svorky Blackovcov. A nedopadlo to práve najlepšie. Ležím na zemi, moja bielo-modrá srsť už nie je dávno biela ale čiastočne krvavá a zablatená. Horko-ťažko sa zdvihnem zo zeme a odskackám na troch k rieke. Ponorím labu do vody a tá sa začne liečiť. Už dávno neviem kde je Cailean, Ayra alebo Black Merry. Je to celkom zložité, každá svorka má prepojené mysle, teda sa dokážu dorozumievať myšlienkami. My ešte nie. Lebo my sme tak inteligentný že nás to nenapadlo. Spozorniem. Zastrihám ušami a zavrčím. Temný ki-rin.
Ki-rin a temný ki-rin sa na seba skoro vôbec nepodobajú Ki-rin a temný ki-rin sa na seba skoro vôbec nepodobajú. Ki-rin skôr pripomína srnku zatiaľ čo temný ki-rin pripomína skôr jednorožca. Z rozmýšľania ma vytrhne ostrá bolesť v boku. Temný ki-rin ma doslova napichol. Zaskučím tak silno že zo stromov vyletí pár vtákov. Temný ki-rin trochu odstúpi. Je to on. Drakkar. ,,Ty bastard!" zakričím, ,,zničil si my život, kvôli tebe my skoro zomrela sestra!" zakričím. ,,hmm...nie skoro" povie a hodí predo mňa mŕtvolu vlčice. Vhŕknu my do očí slzy. Nie...to nemôže byť pravda. ,,k-kto ťa pos-poslal" poviem, zasmeje sa. Nie je to ten smiech môjho najlepšieho kamaráta. Je to psychopatický smiech plný nenávisti voči mne. ,,kto asi" povie so smiechom. Bok my stále prudko krváca a ja pomaly ale isto strácam vedomie. Ešte z posledným síl sa mu vrhnem na krk. To však preruší roh v mojom bruchu. Vykašlem krv. Drakkar sa zasmeje a s nevedomosťou ma hodí do vody, ktorá sa následne sfarbý do čevena. Nikdy som mu nepovedal že sa viem liečiť. Nikdy. To už však stratím vedomie.