12-Zvrat

8. října 2016 v 20:51 | Grindek |  Príbeh
ZpohľaduGrindek:
Sú to blázni.
Odkedy ich sledujem, nemám z tejto ich situácie dobrý pocit. Zdá sa, že sa Mirino rozhodol zdržať s nimi. Pomaly kráčam lesom po ich stope. Nesmiem sa dostať príliš blízko, moja mizerná srsť by mi toto celé špehovanie mohla pokaziť.
Ako počúvam ich konverzácie, zdajú sa byť až príliš entuziastickí aj napriek všetkým nepekným veciam naokolo. Hodím pohľad na slimáka raziaceho si cestu pomedzi nespútanú divočinu v podobe obyčajnej trávy a machu. Ach, mach. A pre toto som opustila moje kráľovské lôžko.
Dokedy ich chcem sledovať? Blyslo mi hlavou. Nie, ešte nie je ten správny okamih. Pokračujem.
Keď sú na otvorenom priestranstve, vzdialim sa. Už mi skoro miznú z dohľadu, ale viem, že musím zostať ukrytá v kríkoch. A k tomu mi tá vzdialenosť pomohla vidieť to, čo oni nie. Blížil sa k ním cerberos. Tri hlavy, všetky rovnako tupé. Zrejme sa ich druhu ušiel len jeden mozog na všetky hlavy. Kedysi som bola spismi v našej svorke o ostatných tvoroch na ostrovoch fascinovaná, ale to už je minulosť. Pre tie starešiny som nikdy nebola dosť nadaná, vraj sa iba ako obyčajný lovec osvedčím dostatočne. Ja som ale chcela objavovať a učiť sa, nie zabíjať aby som zasýtila svorku, a hľa, tu čupím a robím to, čo ma naučili. Sledovať korisť. Pche, aj tak sú už dnes všetci živí len v spomienkach mňa a Mirina. Som príliš hrdá pripustiť si k srdci smútok z tak veľkej straty. Budem silná. Ak nie pre seba, tak pre Mirina. Nech myšlienka svorky Green Smoke pretrváva aspoň v ňom.
Cerberos sa neľútostne púšťa do skupiny a ja sa rozhodnem prísť bližšie, pripravená zasiahnuť. Ešte nie je čas.
Strhnem sa pri pohľade na prázdne oči bieleho vodného vlka hojdajúceho sa v jednej z papulí toho škaredého tvora. Cítim vlnu šoku aj medzi ostatnými. Hm, tak toto naozaj strategicky nedomyslel.
Beží k nim čierno-biela vlčica. Obzrie si roztrhané telo, ktoré už cerberos pustil na tvrdú zem. Potom sa zdá, ako keby chcela cerberosa zamestnať, aby ostatní zmizli. Nebojuje s ním, skoro by sa zdalo akoby konverzovali pomocou myšlienok. Nemožné. Cerberos si len tak niekoho do hlavy nepustí. Ledaže by sa už stretli predtým...
Nie je čas na rozmýšľanie. Pustím sa za prestrašenou skupinkou, ktorá rýchlo uteká, kým čierno-biela vlčica zabáva cerberosa. A už uteká aj ona. Strhne bezvládne telo toho úbožiaka so sebou akousi zvláštnou energiou a je preč rovnako ako aj ostatní a ja.
Nevšimli si ma. Sledovala som ich až ku rieke. Tam sa znova objavila čierno-biela vlčica. Chvíľu sa zdalo, že si ma Mirino všimol. Nie, on sa iba obzeral okolo. Budem dúfať, že ma nevidel.
Je to mätúce, všetko sa zbehlo príliš rýchlo. Máme tu dve besniace mrzké beštie, na ktoré sa zmenila tá čierno-biela a jej spoločníčka, ktorá zbehla ku skupinke chvíľu po nej. Biela vlčica s krídlami sa vrhá na nich, Mirino niečo pokrikuje po bielej vlčici, ostatok je stále rovnako zarazený rýchlym sledom udalostí rovnako ako ja. No, vlastne ja som na tom lepšie. Aspoň nie som v bezvedomí.
Ječas.
Mirino a biela vlčica si ma nevšímajú. Pricupitám k bielej vlčici v bezvedomí so zmrzačenou nohou. Tú ranu jej vypálim. Nevyzerá k svetu, to bude tou mágiou. Tej výbušnej mrche nestačilo rozhrýzať tú bielu nohu, ona musela použiť aj svoju magickú silu na hlbšie poškodenie. Ako sa pozerám na to množstvo krvi, čo sa valí z mnohých miest na nohe, nič mi to nehovorí. Ako medik by som sa teda osvedčila. Vyčistím krv ako najviac to ide. Olizujem nohu vlčice zo všetkých strán. Zdvihnem labu a zahrejem ju. Potom ju ako žeravý uhlík pokladám na miesta, kde sa valí najviac krvi. Funguje to. Vlčica sa mykne a zasyčí od bolesti, ale hneď na to upadne späť do bezvedomia. Cítim zoškvarenú kožu a nepríjemný zápach spálenej srsti, ale zdá sa, že to funguje. Hotovo. A dosť rýchlo.
Prebehnem ku ďalšiemu v bezvedomí. Nevidím nikde krv, tomu veru nemám moc pomôcť. A ani čas. Škubnem očkom na tých dvoch snažiacich sa bojovať s dvoma démonmi zabávajúcimi sa v rieke. Biela vlčica uteká smerom k ním, ale oni ju vždy odhodia preč. Patetické mláďa. Ale Mirino, on... Neviem čo to vlastne robí. Tiež uteká smerom k rieke. Rozbehnem sa za ním. Má nejaký nápad, ale či to bude jeden z tých šťastných, to neviem.
Práve utekám bližšie k nim, pripravená poskytnúť pomoc v tomto boji. Približujem sa k rieke, kde sa biela vlčica uhýba útokom tých nepríjemných beštií. Všetky sú zaborené vo vode.
Zbehlo sa to rýchlo.
Rovnako rýchlo ako sa to začalo.
Mirino.
Rozbehuje sa na skok do vody. Vtedy mi došlo, aký je jeho plán. Tá vlčica vo vode. Zomrie. Nesmiem to dovoliť. Mirina by to pravdepodobne zdeptalo.
Utekám, a dúfam, že rýchlejšie ako on. Hádžem sa do vody. Vtedy si ma všimli. Chňapú po mne zatiaľ čo ja schmatnem oslabenú vlčicu za chvost. Nevzpiera sa. Na to nemá silu. Vyšmarím ju na breh, trochu s väčším násilím, ako som mala naplánované. Moja laba však ostáva vo vode. Nemôžem ňou hýbať. To tí čierni smradi.
Zapálim sa. Ak Mirino hodlá urobiť to, čo si myslím, tak zbavením sa vody mám šancu prežiť. Aj napriek tomu ma sťahujú späť. Moja srsť horí výrazným plameňom, a predsa tá uchytená laba len slabo tlie pod vodou. Je tu šanca.
Mirino je vo vode a okolo neho po rieke postupuje silný výboj prúdu. Tak ukáž čo si celú tú dobu držal v sebe, ty sráč. Zasmejem sa a hneď na to cítim, ako mi cez labu do tela preniká ohromná vlna trhajúca všetky moje bunky v tele.
Pod týmto šokom mi laba vyskočí z vody a v agónii sa metám po vlhkej zemi, kde môj plameň na tele vyhasína. Prežila som. Toto bola moja posledná myšlienka pred tým, ako som upadla do bezvedomia.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama