8-Ako som prežil

8. října 2016 v 20:46 | Mirino |  Príbeh
Z pohľadu Mirina:
Pokračoval som ďalej z čírej zotrvačnosti. Rátal som s tým, že ma Grindek skôr či neskôr opustí. Chvíľu som si myslel, že ma zabije. Vtedy mi to bolo relatívne jedno. Ja som však prežil. Všetci tí silní, odvážni vlci: Darken, ktorý sa stále smial, Yaren, jeho brat, ktorý bol najrýchlejší zo všetkých, Noko a Nynee, nerozlučné dvojčatá, starý múdry Zirak, tá tichá, no hrozivá Šaka, a jej Arkay, ktorí nás viedli, dokonca aj Šíba, tá krásna a večne milá Šíba....tí všetci sú preč. A ja žijem. Ja, Mirino, najslabší článok. Bitý. Vysmievaný. Zbabelec a srágora.
A práve to ma poháňalo vpred - ak som to prežil práve ja, musí existovať nejaký dôvod, nejaký zmysel, prečo som ostal práve ja, ten tichý tieň, keď všetci udatní a smelí...
Od začiatku som však nevedel, čo mám robiť. Ostal mi len život, tak som bežal a Grindek klusala vedľa mňa. Šlo jej to lepšie, lebo bola väčšia ako ja. Skoro všetci boli väčší ako ja. Debilný život. Keď sme sa dostali z najhoršieho, spomalili sme, čo dalo Grindek šancu frflať a páliť všetko, čo jej prišlo do cesty. Bol som šťastný, keď sme konečne dorazili k jazeru. Bol som poriadne vysmädnutý, ponoril som celý čumák to vody a začal som nasávať. Keď som pri tom náhodou otvoril oči a oblizol si pysk, stuhol som. Zbadal som ho na brehu, len malý kúsok od nás. Blackovec. Zhmotnená smrť. Čierna sviňa. Potom sa spoza neho pomaly vynárali ďalší a ďalší, až začal breh jazera vyzerať ako tá najtmavšia noc. Opäť sme sa s Grindek pustili do behu a celé sa to opakovalo. Nevedeli sme, kam ideme, ale nechceli sme zastaviť. Živili sme sa jackalopmi a inou drobnou zverou. Grindek začala byť čoraz neznesiteľnejšia. To večné unikanie ju nudilo. Na jednej strane som to chápal, na druhej strane som si príliš vážil svoj život, aby som zastavil spolu s ňou. Išiel som aj bez nej, sám, ako som bol vo svojej podstate vlastne vždy.
O chvíľu na to som sa dostal k rieke. Opäť som sa výdatne napil a rozhodol som sa vydať do lesa. Lesy boli najbezpečnejším miestom, aké existovalo. Je ľahké sa v nich skryť, ak ste malý a hnedý. Sotva som vkročil do lesa, začul som hlasy. Jednoznačne vlčie, ale nie Blackovci. Na Blackovcov som už mal nos. Jeden zo starších stromov mal hustú spleť hrubých nadzemných koreňov, takže nebolo o čom. Zaliezol som medzi ne.
Veľmi rozradostene sa spolu bavili. Nerozumel som im všetko, ale z tónu hlasov som vedel, že ma neodhalili. Nebol som si však istý, kde sa nachádzajú. Otvoril som jedno oko, a okamžite v duchu zaklial. Priamo na mňa sa pozeralo fialové oko jednej z vlčíc. Keby som ho držal zavreté, asi by ma vôbec nevšimli.
"Aha, vlk!" zvolala. Krv v žilách mi zamrzla.
"Nemusíš sa tam krčiť, my ti neublížime." povedala biela vlčica, ktorá sa ku mne predklonila.
"Áno, nás sa báť nemusíš." dodal bielo-šedý vlk pokojným hlasom. Snažil som sa mu veriť a vyliezol som spod koreňov. Prezrel som si ich. Biela, fialová a bielo-šedý, všetci traja s krídlami.
"Ako sa voláš?" spýtala sa tá biela.
"A odkiaľ si? Svorky celkom poznám, ale teba som nikdy nevidel." dodal ten šedý.
"Mirino...Far sight...som zo svorky Green Smoke."
"Ja som Angel White Night, toto je môj brat Cailean Moon Hunter a naša kamarátka Ayra Grey Moon." predstavila ich biela vlčica. Všetkých som si obzrel. Dobre, tešilo ma.
"Kde je tvoja svorka?" spýtala sa ma Ayra. Niečo sa vo mne zlomilo. Asi videli bolesť v mojich očiach, ale nerozumeli jej.
"Sú mŕtvi...zabili ich čierni, prašiví psi."
"Blackovci!" zvolal Cailean.
"A zabili celú svorku! Začína to byť vážne. Teraz budeme musieť držať spolu viac, ako kedykoľvek predtým." vyhlásila Angel. Len som slabo prikývol. Cailean a Angel sa pozreli na Ayru.
"Mal by ísť s nami...vyzerá tak zraniteľný..." zamrmlal Cailean.
"Dobre, môže ísť s nami." prikývla Ayra, dokonca sa usmiala. Nadýchol som sa.
"Mali by sme čím skôr vyraziť." dodala ešte.
"Je tu so mnou ešte Grindek. Tiež prežila útok." Rýchlo som dodal: "Je väčšia a silnejšia ako ja, a ak hľadáte bojovníkov...bude sa vám hodiť." Cailean prikývol. Nepoznali ma. Nikto z nich nevie, čo je vo mne, a to je asi dobre.
"A kde by sme ju našli?" opýtal sa Cailean. Chcel som mu odpovedať, ale nestihol som. Len som rozďavil papuľu v nemej hrôze a úžase z toho, čo som zbadal za Caileanovým chrbtom.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama